Život

Pôvod niektorých jedál: Špagety pre prostitútky alebo mäso spod sedla?

"Niektoré jedlá, ktoré dnes patria k veľmi populárnym, majú naozaj veľmi zaujímavý pôvod."

, 4. marca 2013 14:00

Špagety pre prostitútky

O slávnej omáčke na špagety s názvom Puttanesca sa hovorí, že si ju vymysleli prostitútky, ktoré náročný harmonogram donútil pripravovať rýchle jedlá. Medzi dvoch klientov potrebovali vtesnať rýchlu prestávku na jedlo, a tak si začali pripravovať omáčku, ktorá je za chvíľu hotová. Aj samotný názov o tom vypovedá, keďže Puttana po taliansky znamená prostitútka.

Existujú však aj iné príbehy spojené s touto omáčkou. Niektorí veria, že ju vymyslel majiteľ reštaurácie, do ktorej mu pred záverečnou prišlo priveľa hostí. Nemal dosť surovín na prípravu jedla pre nich všetkých, a tak pomiešal všetko, čo našiel. V takom prípade by sa však nedal spojiť názov, ktorý v preklade znamená „prostitútka“, s touto omáčkou.

Lepšie je na tom tretí príbeh, podľa ktorého sa názov Puttanesca zaužíval, pretože v tej omáčke je snáď všetko - presne tak, ako bolo všetko v prostitútke.

Puttanesca je paradajková omáčka na špagety, o ktorej by sa dalo povedať, že je v nej všetko, čo chladnička dala. Okrem samotných paradajok sa do nej pridávajú čierne olivy, ančovičky, kapary, čili paprička, cesnak a petržlenová vňať.

Jedlo s dávkou konského potu

Niektorými milovaní, niektorými zatracovaní tatársky biftek vznikol tiež veľmi zaujímavým spôsobom. Jeho korene siahajú do čias Džingischána, ktorý zjednotil mongolské kmene. Jeho bojovníci tiahli na Čínu a cestou nemali možnosť vyberať si jedlá z ponukových lístkov luxusných reštaurácií. Začali rozmýšľať, čo teda budú jesť a napadla ich myšlienka, ktorá sa vypracovala až do dnešného tatárskeho bifteka.

Teplo mongolských stepí im neumožňovalo prenášať veľa jedla, pretože by sa pokazilo. Prišli na to, že surové jedlo vydrží v tom teple viac. Občas zabili nejaký ten dobytok a bratsky sa o mäso rozdelili. Aby mäso nebolo na priamom slnku a aby nepodliehalo výkyvom teploty, dal si každý svoj kúsok pod sedlo. Teplota tam bola pomerne stála, slnko tam nepálilo, a ešte k tomu sa výborne mäso premiešalo s konským potom, čím sa osolilo. Keď prišiel ten správny čas a bojovník vyhladol, vybral mäso spod sedla, možno aj vďačne pohladkal koňa za výborné osolenie a ochutenie, ak mal pri sebe surové vajce a cibuľu, tak to s mäsom premiešal a tatársky biftek bol na svete.

Viedenský rezeň, maďarský guláš. Geografické omyly

Niektorým jedlám prischol prívlastok, ktorý ich zaraďuje k určitej krajine alebo mestu. Pravda je však taká, že nie vždy sa tento prívlastok dáva práve podľa miesta vzniku daného jedla.

Niektoré pramene spájajú Viedenský rezeň s menom Leopold Grunzmüller, ktorý bol hlavným kuchárom cisára Ferdinanda. Mohlo by sa zdať, že rezeň je teda naozaj rakúsky. No pravda je taká, že do Rakúska ho priniesol maršal Radetzky z Milána. A dokonca to vyzerá tak, že viedenský rezeň jedli už dávno predtým Španieli, ale nazývali ho Andalúzsky rezeň. Tam ho pravdepodobne priniesli Arabi z Blízkeho východu. Že by si Viedeň privlastnila niečo, čo v podstate patrí Arabom?

Podobným príkladom je aj maďarský guláš. Slovo guláš sa skladá z dvoch slov, a to „gul“ a „as“, čo sú turecké slová a vo voľnom preklade to znamená mäso pre vojakov. Spája sa to s obdobím, keď turecké vojská obliehali Pešť a Budín. Pridávali tam štipľavé papričky, aby predišli tráviacim problémom. Vojak s pokazeným žalúdkom predsa nie je žiadna výhra. Maďari hneď pochopili, že toto jedlo bude patriť k tým lepším, a tak vyšľachtili novú odrodu štipľavých papričiek, aby to bolo jemnejšie, a guláš si privlastnili.

Komentáre