Život

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

"Kvalitná fotografia? Až keď sa pri nej človek pristaví, nielen pozrie a odíde, konštatuje Rudolf Baranovič. "

, 22. mája 2013 6:00 Unikátny seriál „Neviditeľní fotografi“, ktorý prináša Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, predstavuje tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Tentoraz sme sa porozprávali s Rudolfom Baranovičom. Vyštudovaný stavbár, povolaním tréner a školiteľ v spoločnosti predávajúcej techniku a elektroniku. Od začiatku mal denne v zornom poli fotoaparáty a ľudí – dve „inštancie“, ku ktorým pridá štipku emócií – až vznikne dielo, ktoré upúta pozornosť a splní cieľ. Ako totiž tvrdí Rudolf Baranovič, fotografia musí ľudí zaujať, aby sa pri nej pristavili, nielen na ňu pozreli a odišli. V jeho prípade ide najmä o čiernobiele snímky, ktoré vynikajú ako technickou krásou, tak aj emóciami.

Veľa fotografov tvrdí, že fotí od detstva, resp. od veľmi skorej mladosti. Vy ste začali „len“ pred šiestimi rokmi. Preto je na mieste otázka, čo vás k nej priviedlo.

Je pravda, že ako dieťa som sa skôr angažoval v oblasti divadla a hudby. K fotografii som sa dostal asi až v čase, keď som začal pracovať v predajni s technikou a elektronikou. Na začiatku to boli zosilňovače, potom video a postupne som sa začal približovať k fotoaparátom. Vtedy prišiel zlom, vedel som, že fotoaparát bude môj nerozlučný partner. Najskôr sme sa len pozvoľne spoznávali a naplno som sa začal venovať fotografii pred šiestimi rokmi. Uvedomil som si, že chcem po sebe zanechať niečo zmysluplné.

Aj v súčasnosti pracujete vo veľkej spoločnosti, ktorá predáva elektroniku. Čo okrem samotnej techniky má táto práca spoločné s fotografovaním?

Vždy to bolo o vzťahu k ľuďom. Od detstva ma priťahovali záujmové skupiny, vždy som sa s nimi rád stretával a niečo spoluorganizoval. Moje životné krédo bolo nebyť sám. Niekedy to bolo ťažké, ale sám som vyhľadával spoločnosť. A postupne som prišiel na to, že bez ľudí neviem existovať. Aj keď taká prechádzka po lese je fajn, no bez spoločnosti to nie je ono, a to ovplyvnilo aj moju prácu.

Na začiatku som sa trápil aj s výberom zamestnania, študoval som stavbárčinu. Potom bola založená na Slovensku veľká spoločnosť predávajúca elektroniku. Bola to pre mňa výzva. Začal som v nej pracovať ako predajca, a teraz som už tréner a školiteľ. Prešiel som si rôzne pozície. Ako školiteľ a tréner som tak našiel v práci naplnenie, vždy som chcel totiž pracovať s ľuďmi.

Využívate niečo z práce kouča aj pri fotografovaní?

Áno, a dosť často. Viem kedy a ako komunikovať s ľuďmi, čo mi predtým robilo problém. Dnes sa nebojím zareagovať na nikoho. Viem odpozorovať ľudí.

Znamená to, že komunikujete aj s ľuďmi na ulici, ktorých fotíte, alebo ste skôr v úzadí?

Existujú rôzne spôsoby, ako fotiť ľudí na ulici. Sú ľudia, ktorí najskôr s objektom komunikujú a vysvetlia, prečo ho idú fotiť. Mojím pravidlom je, že sa neskrývam. Keď cítim, že je ten správny okamih, tak to cvaknem, inokedy ani nevytiahnem fotoaparát. Je ťažké fotiť ľudí, najmä keď chcete zachytiť emóciu. Ak je priestor, tak sa s človekom porozprávam, no nie na začiatku, aby som nepremárnil moment prekvapenia.

A čo vaše obľúbené miesta na fotografovanie?

Boli časy keď som mal pri sebe fotoaparát stále, dnes využívam, že veľa cestujem. Milujem centrá miest, menšie domy, kde sa to prepletá s modernou architektúrou. Dnes sa snažím nájsť, čo chcem fotiť, predtým to bolo viac bezhlavé fotenie.

Vaše snímky sú prevažne čiernobiele. Prečo?

Možno sa budem opakovať a tvrdia to aj iní fotografi zameriavajúci sa na čiernobiele snímky, ale pri čiernobielej sa veľa navymýšľať nedá. Fotografia je o svetle, tieňoch a niečím medzi tým. Postupne som začal nadobúdať dojem, že pri farebnej fotografii sa stráca emócia. Nemal som vzťah k farebnej kompozícii, nevedel som ju tvoriť. Pri čiernobielej viem, čo bude svetlé, čo tmavé, čo čierne. Postupne z nej vystúpili emócie. Fotografia musí určitým spôsobom zaujať, pričom u mňa hrajú hlavnú úlohu najmä emócie. Čiernobiela fotografia musí ľudí zaujať, aby sa pri nej pristavili, nielen na ňu pozreli a odišli. Dôležitá je pre mňa spätná väzba od ľudí, chcem aby fotka zaujala pocitovo, nielen technickou krásou. Pri čiernobielej fotografii sa môžem venovať viac emotívnej stránke a kontrastnému súladu, kde na seba zbytočne nepútajú pozornosť farby.

Aký odkaz by ste chceli zanechať prostredníctvom vašej tvorby?

Veľmi uznávam fotografa pána Juraja Bartoša, ktorého vernisáž niesla názov „Zachytenie doby“, teda zachytiť niečo dnes, čo tu zajtra už nebude. Aj pri ľuďoch, mestách je mojím zámerom zachytiť aktuálnu dobu, čas a výraz.

V čom sa vaša tvorba odlišuje od ostatných?

Nemyslím si, že moja fotografia je výnimočná. Skôr ľudia, ktorí si ju všimli, vidia niečo iné. Ja rozdiel nevidím. Som prakticky na začiatku. Pred dvoma rokmi som mal problém s prechodom na čiernobielo. Veľa vecí ešte neviem. Stále na sebe pracujem a snažím sa k svojmu cieľu priblížiť. Sú ľudia, ktorí ma sledujú od začiatku a vidia progres. Veľmi mi pomohlo, keď som si na úvod povedal, že budem fotiť veľa a vytrénoval som si oko. Teraz fotím už menej.

Máte nejakú obľúbenú sériu fotografií, ku ktorej sa rád vraciate?

Je to ťažká otázka. Možno séria fotografií z Bulharska, potom Albánsko, prípadne nočné mesto v daždi. A v poslednej dobe som si zamiloval jazzové fotografie, ktoré si rád opätovne prezerám.

Ako vnímate fotografickú tvorbu na Slovensku? Kto vás najviac inšpiruje?

Mám pocit, že na Slovensku je fotografia a umenie na okraji. Na nič nie je čas, ani peniaze. Je to ťažké so sponzorstvom, peniazmi, výstavnými priestormi. Čo sa týka inšpirácie, zo svetových osobností to je Henri Cartier-Bresson a Rui Palha, z domácich Tibor Husár, Karol Kállay a Juraj Bartoš.

FOTOGALÉRIA: Rudolf Baranovič a jeho emócie cez čiernobielu fotografiu

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Gallery@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre