Zdravie

Hedviga s transplantovaným srdcom: Pre život sa naučím na všetko možné

"Mnohí z nás sa stále za niečím ponáhľajú a zdravie, kým nemajú problémy, neriešia. Niekedy sa však stanú veci, ktoré nás prinútia sa zamyslieť."

Alena Klepochová, 20. marca 2013 15:00 Srdcové zlyhávanie trápi čoraz viac ľudí, napriek tomu, že lekári, ktorí v tejto oblasti prichádzajú stále s novými trendmi a dokážu pacientom pri akútnych problémoch zachrániť život, stávajú sa z nich ľudia s chronickými problémami. V niektorých prípadoch treba pacientovi v snahe zachrániť život aj vymeniť srdce, tak ako sa to stalo pani Hedvige.

Vy ste prežili najprv infarkt, neskôr transplantáciu srdca, ako sa vám s ním žije?

S novým srdcom sa mi žije, je to síce len pol roka, ale zatiaľ veľmi dobre. Som odkázaná v podstate na lieky a musela som sa niektorých vecí vzdať, ale čo je to proti tomu, že môžem žiť.
Aké máte teraz obmedzenia?

Predtým som veľmi chcela byť aktívna a dopracovala som sa až k tomuto tou prehnanou aktivitou, tak som si jednoducho povedala, že budem žiť piánko. Snažím sa, akčnému človeku je to veľmi ťažko prispôsobiť sa takému pomalšiemu životu, ale snažím sa spomaliť, aby som mohla ešte pomáhať svojim deťom.

Aktívne ste žili aj v detstve, kedy vaša mama umrela na infarkt. Ako si na to obdobie spomínate a ako sa začali vaše problémy?

Veľmi som sa bála toho veku, v ktorom mamička zomrela. Mala 38 rokov, keď som sa ja blížila k tomuto veku, tak som sa veľmi s tým v myšlienke pohrávala, možno vtedy to bolo také niečo pre mňa, že aha, aj ja by som asi mohla zdediť túto chorobu. Dovtedy som to neriešila, že by som mohla mať poškodené srdiečko alebo niečo také, a keď som prešla túto hranicu 38 rokov, tak fajn, začnem žiť a v tých 42 rokoch prišiel ten infarkt.

Ako to prebiehalo?

Dnes už viem, že poškodiť si srdce nemusíte len prechodenou chrípkou, vysokou horúčkou, ale práve tým stresom, že dlhodobý stres, nervozita, strach, súženie po čase zanechávajú na tom srdcovom svale následky a práve možno to stresové obdobie pre mňa prinieslo vlastne infarkt.

Hovorili ste, že infarkt prišiel, keď ste nerobili nič namáhavé, sedeli ste pred televízorom, ani ste sa nerozčuľovali.

Áno, mnohí ľudia hovoria, nerozčuľuj sa, lebo ťa porazí. Ja som ale práve vtedy mala pokoj, pohodu. Bola pokojná nedeľa, večer som ležala pri televízore, zrazu z ničoho nič sa mi rozliala kyselina na hrudníku a začala tŕpnuť ruka. Možno práve to, že som bola pri vedomí, že som neodpadla, som si neustále opakovala, že nemôžem, nemôžem ešte zomrieť, nemôžem si to dovoliť, tak som možno prežila, že mi Boh dal ešte tú možnosť stále žiť. No a, pomohli mi lekári.

Ja som ani deti nemávala choré, to znamená, že som nebola naučená na lieky, nepoznala som to, že ráno, večer lieky, veď ja na to zabudnem, ale nie, naučí sa s tým človek žiť. Človek, keď chce žiť, sa naučí na všetko možné. Takže naučila som sa s liekmi, potom musel nasledovať kardiostimulátor, s tým som vydržala celkom fajn, no a potom v roku 2010 nasledovala operácia chlopne.

Dlho ste čakali na transplantáciu srdca?

Nemala som čas veľmi o tom rozmýšľať. V máji som sa dostala do veľmi zlého zdravotného stavu, v podstate sme mali veľa práce, nemohla som si dovoliť maródiť. Dostala som sa do zlého stavu, do nemocnice, a odtiaľ už prakticky pán doktor avizoval Bratislavu, ďalšie vyšetrenia. V júli som bola na transplantačnom oddelení, kde zistili, či budem môcť byť kandidátom, lebo aby mohol byť niekto kandidátom na nové srdiečko, musí byť po ostatných stránkach zdravý. Po transplantácii srdca nasleduje potláčanie imunity a akákoľvek choroba by v podstate toho človeka zabila, takže v júli mi zistili , že som v podstate zdravá, až na srdiečko. S pani doktorkou sme sa rozišli s tým - nebojte sa, ešte svoju 50-tku, ktorá mala byť v októbri, so svojim srdiečkom oslávite, no konštelácia hviezd bola taká, že som 26. augusta v nedeľu večer dostala telefonát, že pravdepodobne pre mňa majú srdiečko. Stihla som si zbaliť kufor, išla som do Bratislavy, ešte som si zdriemla, len ráno som počula helikoptéru a už mi bolo jasné, že mám srdiečko.

Možno osobná otázka, ale nad čím rozmýšľa človek, ktorý čaká na nové srdce ?

Odchádzala som z transplantačného oddelenia, pani docentka ma upokojila , povedala, že ma postaví ešte pred žiakov, tak som jednoducho verila. Sú to odborníci, nemala som nikdy strach, myslím si, že deti, manžel mali oveľa väčší strach ako ja. Mala som možno málo času nad tým rozmýšľať, báť sa, nebáť sa, podarí sa, nepodarí sa. Všetko som si v živote zariadila tak, že či to bude tak alebo tak, všetko musí ísť ďalej.

Spomínate si, keď ste sa zobudili, aký to bol pocit?

Smiali sme sa spolu s pacientmi, že mali by sme mali napísať knihu pre tých ďalších. Aké sú priority, prvé, čo chcete, je otvoriť oči...

A čo sa týka možno toho pocitu, predsa len máte v sebe srdce niekoho iného.

To som jednoducho dala veľkú železnú bránu, stopla som to, tam za tú bránu železnú nejdem. Ďakujem tomu človeku, pomodlím sa vždy za neho, ale to je všetko, vôbec nerozmýšľam nad tým, čo, kde, ako, železná brána. Bojím sa, že by som sa dostala do nejakých depresívnych stavov, keby som sa hlbšie zamyslela. Ja vždy hovorím, mala som 13-ročného brata, ktorý havaroval a rodina, keď sme už vedeli, že sa nedá pomôcť, dala súhlas na transplantáciu všetkých orgánov. To bolo v septembri. Ja som mala koncom augusta, začiatkom septembra túto transplantáciu, tak ja vždy hovorím, že to je asi dar od môjho mladšieho brata.

Komentáre