Zdravie

Pre ortopéda je oveľa podstatnejšie rozhodnutie ako rez

"Rozhovor s profesorom Milanom Kokavcom, prezidentom Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti."

WEBMAGAZIN.sk-OTS, 1. marca 2018 6:00

Prednosta Ortopedickej kliniky Národného ústavu detských chorôb na bratislavských Kramároch a prezident Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD. je skúsený ortopéd a chirurg. Pod jeho vedením tím lekárov Ortopedickej kliniky vykonal niekoľko unikátnych operácií, ktoré detským pacientom zachránili nohy či ruky postihnuté onkologickým ochorením kostí.

Ako ste sa od všeobecnej ortopédie dostali k detskej ortopédii?
Na ortopedickej klinike na Hlbokej sme mali zavedený systém polročných cirkulácií medzi štyrmi oddeleniami – detským, operačným, konzervatívnym a ambulantným. Najviac som sa bál detského. Samozrejme, prvé roky som sa učil prijímať a prepúšťať pacientov, občas mi dali vybrať nejaký kov z kosti za asistencie skúsenejšieho kolegu. Prvú operáciu zlomeniny lakťa mi dali urobiť až priatelia na I. chirurgickej klinike LF UK na Mickiewiczovej, kde som bol na cirkulácii pred prvou atestáciou, ktorú som zložil v roku 1993. Ale bol som trpezlivý.

V roku 1994 som absolvoval kurz sonografie detského bedrového kĺbu u profesora Grafa v Rakúsku v Stolzalpe. Chodil som asistovať k mnohým operáciám a zúčastňoval som sa vizít a seminárov. V nasledujúcom roku som bol mesiac v Prahe u docenta Smetanu a potom som pol roka strávil v Izraeli, na viacerých pracoviskách. Bola to neuveriteľná škola. „Hlavný stan“ som mal v Tel Hashomer, v Chaim Sheba Medical Center, najväčšom traumatologickom centre na Blízkom východe. Tu som získal reálny pohľad na ortopédiu a traumatológiu. Opäť ma to však pritiahlo k deťom, na sever Izraela do Rambam Medical Center v Haife. Tu som spoznal profesora Viktora Bialika, pôvodom Slováka, ktorý najviac ovplyvnil môj profesionálny vývoj a rast. Spolu so spomínaným profesorom Grafom z Rakúska a profesorom Harkeyom z USA boli zakladateľmi ultrazvukového skríningu bedrového kĺbu vo svete. Po mojom návrate do Bratislavy sa začal kolobeh prednášok, kurzov, diskusií, odborných seminárov popri bežnej práci na operačnej sále a ortopedickom oddelení. Spolu s mojím biologickým otcom a dobrákom profesorom Makaiom považujem Viktora Bialika za svojho tretieho otca. Podobný význam ako pobyt v Izraeli, mal pre mňa pobyt v Dánsku v Kodani u profesora Reimersa v roku 1997 – ten už bol orientovaný výlučne na detskú ortopédiu a ortopedickú protetiku. Reimers mi otvoril dvere do výboru Európskej detskej ortopedickej spoločnosti, kde som pôsobil takmer štyri roky a bol som stále na cestách. Medzitým som si dorobil druhú atestáciu a titul PhD. Bialik a Bensahel ma dostali do výboru IFPOS – International federation of pediatric orthopaedic societies – Medzinárodnej federácie pre detskú ortopédiu.

Na Ortopedickej klinike na Hlbokej som chcel operovať najprv všetko – najviac endoprotetiku. V tých časoch to boli úžasné výkony. Pacient dostane endoprotézu a vďaka nej sa zbaví bolesti a obnoví si plnú funkciu kĺbu. V Rakúsku som však bol svedkom jednej diskusie pacientky s profesorom Grafom, kde jej vysvetlil, že najlepší operatér na kolená nie je on, ale jeho kolega, ktorý ju aj bude operovať. Vtedy som si uvedomil, že nemôžem operovať všetko a perfektne. Po určitom čase, aj vďaka môjmu ďalšiemu tútorovi, doktorovi Jozefovi Kordošovi, som sa stal vedúcim detského oddelenia na Ortopedickej klinike na Hlbokej. Po jeho náhlej smrti v rok 2000 mi profesor Makai navrhol, aby som doktora Kordoša zastúpil v pedagogickej činnosti asistenta na vtedajšom „doškolováku“, dnešnej Slovenskej zdravotníckej univerzite. Doktor Kordoš sa orientoval v širokej ortopedickej problematike a pre mňa to bola veľká výzva, aj keď „viac muziky za menej peňazí“. Ak som ho mal zastúpiť, nebolo inej cesty, len si urobiť docentúru, čo sa mi podarilo v roku 2003 aj vďaka podpore môjho vtedajšieho primára MUDr. Petra Marescha. V tom čase zanikla nemocnica na Hlbokej a začal som najprv pracovať na I. ortopedicko-traumatologickej klinike v Ružinove, tu však oddelenie detskej ortopédie nebolo. Napokon v roku 2004 vznikla zlúčením Detského oddelenia I. ortopedickej kliniky a Detského ortopedického oddelenia DFNsP Detská ortopedická klinika LF UK v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Syn profesora Huraja, MUDr. Emil Huraj, CSc. tu pôsobil ako primár a ja som sa stal prednostom.

Celý rozhovor si môžete prečítať tu.

Komentáre