Hudba a film

Štefan Uher, režisér kultového Slnka v sieti, sa narodil pred 95 rokmi

"Jeho snímka Slnko v sieti znamenala prelom v československej filmovej tvorbe 60. rokov 20. storočia, považuje sa za začiatok novej vlny a je po nej pomenované prestížne ocenenie."

TASR, dnes 14:38
Jeho filmy znamenali prelom v českej a slovenskej filmovej tvorbe 60. rokov minulého storočia. Vo svojich snímkach zobrazoval a riešil morálne problémy doby, nastoľoval závažné etické problémy súčasnosti. Od narodenia filmového režiséra a scenáristu Štefana Uhera uplynie v piatok 4. júla 95 rokov.

Jeho snímka Slnko v sieti znamenala prelom v československej filmovej tvorbe 60. rokov 20. storočia, považuje sa za začiatok novej vlny a je po nej pomenované prestížne ocenenie. Uher natočil aj ďalšie oceňované filmy, napr. Panna Zázračnica, Kosenie jastrabej lúky a mimoriadne úspešné dielo Pásla kone na betóne.

Štefan Uher sa narodil 4. júla 1930 v Prievidzi. Po maturite odišiel do Prahy, kde v rokoch 1950 až 1955 študoval réžiu a dokumentaristiku na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU). Z Prahy zamieril do bratislavského Štúdia dokumentárnych filmov.

Pod jeho režijným vedením vzniklo približne dvadsať dokumentárnych filmov, charakteristická bola kritika rôznych spoločenských a ľudských problémov. Jeho prvým dokumentárnym a celkovo debutovým filmom bol dokument Cesta nad oblaky, absolventský film z roku 1954, ktorý propagoval Československé aerolínie. Z dokumentov, ktoré nakrútil v Štúdiu dokumentárnych filmov to boli napríklad Prvá brázda (1955), Učiteľka (1955), Ľudia pod Vihorlatom (1956), Lodníci bez mena (1959), Poznačení tmou (1959) či Očami kamery (1959).



V Štúdiu hraných filmov, do ktorého nastúpil v marci 1960, sa začala jeho spolupráca so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim. Ich prvou spoločnou snímkou sa stalo v roku 1962 prelomové dielo československej novej vlny Slnko v sieti. Lyrický príbeh emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí postupne nadobudol kultový status a po filme je pomenované aj prestížne ocenenie.

Spolupráca Uher-Bednár-Szomolányi pokračovala aj ďalšími filmami Organ (1964), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Javor a Juliana (1972), Veľká noc a veľký deň (1974) alebo Kamarátky (1979). Tiež divácky úspešný televízny seriál Moje kone vrané (1980) nesie rukopis tejto autorskej trojice.

Podľa rovnomennej novely Dominika Tatarku nakrútil Štefan Uher v roku 1966 snímku Panna zázračnica, nekonvenčne komponovaný film o slobode a poslaní umenia, o tvorbe a rutinérstve, o liečivej a tvorivej sile ľudských vzťahov. Pohľadom detí a mladých ľudí sa pozeral na svet vo filmoch Keby som mal pušku (1971) a Keby som mal dievča (1976).



V 80. rokoch sa Štefan Uher vrátil k svojej pôvodnej poetike v snímkach Kosenie Jastrabej lúky (1982), ale predovšetkým filmom Pásla kone na betóne (1982). Príbeh podľa novely Milky Zimkovej zasadený do prostredia východoslovenskej dediny opäť zaujal svojou otvorenosťou a autentickosťou. Život spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy s nadhľadom i humorom zachytáva film Šiesta veta (1986).

Otvorenosť a sarkazmus sú príznačné aj pre jeho posledný film Správca skanzenu (1988) s nezabudnuteľným Pavlom Mikulíkom v hlavnej úlohe. Od svojho celovečerného debutu My z deviatej A z roku 1961 až po túto poslednú snímku vytvoril celkove 18 celovečerných filmov.

Štefan Uher odovzdával svoje bohaté umelecké skúsenosti aj mladej generácii - od roku 1983 prednášal na VŠMU. Okrem pedagogickej činnosti prispel po roku 1990 k vytvoreniu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, bol vedúcim Katedry filmovej a televíznej réžie.

Otec československej novej vlny zomrel 29. marca 1993 v Bratislave vo veku 62 rokov. V tom istom roku získal Štefan Uher cenu Igric in memoriam za výrazný tvorivý prínos do slovenskej kinematografie.

Komentáre