Cestovanie

Fotoreportáž: Vo východnej Afrike pomaly dožíva posledný vlak

"Z pýchy africkej kolonializácie už ostalo iba torzo. Na vlakovej trati, ktorá kedysi spájala arabský prístav v Mombase s Viktóriiným jazerom v srdci Afriky, dnes premáva už iba jediný vlak."

Matej Šulc, 8. júna 2013 6:00 Na hlavnej stanici v Nairobi sa celé popoludnie zhromažďujú hlúčiky ľudí s množstvom batožiny. Čakajú na jediný podvečerný vlak smerom do Mombasy. Niektorí chcú niečo predať, niektorí kúpiť, iní sa vracajú z práce domov.

Kupujem si lístok do trojky

Pre mňa je cesta cieľom, vybral som sa fotografovať posledný existujúci vlak vo východnej Afrike. Zo západom slnka sa pohýname z Nairobi vo vlaku napráskanom nad jeho možnosti. Pomaly prechádzame cez najväčší keňský slum, pomedzi nás, ale aj množstvo vriec so všelijakými možnými surovinami, prechádzajú neustále predavači všetkého možného. Na výber je zoschnuté pečivo, cukríky, cigarety, ale aj najobľúbenejšia keňská droga miraa. Práve miraa pomáha vydržať celú noc na stráži s batožinou a nezaspať.

Myšlienka na zlodejov ma drží nad vodou a rozmýšľam nad tým, prečo som si radšej nekúpil lístok do prvej alebo druhej triedy, ako všetci bieli, ale cestujem s černochmi v trojke. Toto nie je moje miesto, s lístkom z trojky ma ani neobslúžia v slušnom reštauračnom vozni a na zažehnanie hladu si musím kúpiť jedlo od pochybných predajcov v trojke. Radšej si kupujem miraa a naplno sa ponáram do zborového žutia nahorklých zelených stoniek. Spočiatku sa cítim divne, keď sa na mňa všetci pozerajú, no s pribúdajúcim časom počet prežúvavcov miraa stúpa a okolo štvrtej nad ránom mám pocit, že žuje už celý vagón.

Jazda vlakom je krásnou vyhliadkou

Ráno je krásne, s východom slnka sa na vyprahnutej savane objavujú rozsiahle ananásovníkové plantáže, ale aj skromné príbytky miestnych kmeňov. Pre obyvateľov malých dediniek predstavuje prechod vlaku udalosť dňa, ktorá ich pravidelne odtrhne od práce. Deti si kývajú, dospelí zazerajú, pracujúci oddychujú...

Aj pre ľudí z vlaku je po prebdenej noci sledovanie domorodcov vítaným spestrením. Mnohí z nich už vymenili jednoduchý život bez elektriny na vidieku za ruch veľkomiest, pre mnohých z nich ale vízia jednoduchšieho života v meste skončila v špinavom slame. A tak spomínajú a uvažujú, čo by bolo bývalo lepšie. V Afrike je to - ako sa hovorí - „z blata do kaluže”.

Svoje nemáme, cudzie nechceme

Cesta sa končí po viac ako dvanástich hodinách v Mombase, prístave, odkiaľ sa ďalej pokračuje už iba loďou. Unavený a vyšťavený, ale zároveň spokojný, že som to videl. Videl to, ako sa zachovali Afričania k pýche kolonializmu s otáznikom, prečo si človek nedokáže chrániť veci, ktoré dostal do daru. Prečo ich musí nutne zničiť? Ale aj odpoveďou, prečo je situácia v Afrike taká drastická. Stačilo by si veci trocha viac vážiť a starať sa o ne.

Pozrite si celú fotoreportáž z cesty africkým vlakom:

Komentáre