Cestovanie

DENNÍK CESTOVATEĽA: Nespoznanosť Nikaraguy jej pridáva na atraktivite

"V revolučnej krajine vulkánov a jazier."

Michal Hertlík, 9. júla 2023 7:00 Bratislava/Managua 9. júla (Teraz.sk) - V minulom diele sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí z úvodu do najväčšej krajiny Strednej Ameriky – Nikaraguy. Táto krajina ma lákala už veľmi dlho. Je jednou z tých nami nepoznaných krajín, čo len pridáva jej atraktivite. Bežný Slovák či Čech o nej moc nevie. Maximálne by povedal, že sú tam asi nejaké sopky a spájalo by sa mu s touto krajinou meno Sandino, vďaka knihám o histórii a spravodajstve. Ja som to mal podobne, hoci všeobecné vedomosti o Latinskej Amerike mám už dostatočné na to, aby som vedel, čo ma asi bude čakať v mojej nasledujúcej exotickej destinácii, kam sa teraz spoločne vyberiete so mnou.

KONEČNE SOM ZAPADOL
V trojuholníku miest Matagalpa – Jinotega – Estelí som sa necítil byť až takým centrom pozornosti, ako vo zvyšku krajiny. Je jasné, že v minulosti došlo k miešaniu obyvateľstva a vo väčšine krajín sa Španieli premiešali s Indiánmi, čím vznikli mestici. Vedeli ste ale, že v tejto oblasti sa kedysi usídlili Nemci? Práve preto sa tu koncentruje najbelšie nikaragujské obyvateľstvo, s malými európskymi črtami. Na každého takéhoto belšieho človeka, či už priamo turistu alebo aj domáceho, sa v Nikarague používa slovo „chele“. Je odvodené od slova „leche“ znamenajúceho „mlieko“, len s prehodenými slabikami. Prvýkrát teda na mňa na uliciach nekričali gringo, ale chele. Keby som bol žena, bol by som pre nich „chelita“. Na častú otázku miestnych, z kadiaľ pochádzam, som suverénne stále odpovedal, že som „matagalpino“, teda obyvateľ mesta Matagalpa. Div sa svete, mnohí mi to dokonca uverili.

NA PARTY S CELÝM SVETOM
Presunieme sa na tichomorské pobrežie do jedného z najturistickejších miest krajiny. San Juan del Sur je vychyteným miestom na party, oslavy, slávnosti, zábavu, diskotéky, alkohol, ale samozrejme aj pláže. Kde inde ako tu by som mohol nájsť turistov z celého sveta. Pláže na sever aj na juh od mesta sú výborným miestom na surfovanie. Aj vďaka svojmu charakteru je táto oblasť krajiny veľmi liberálna a otvorená všetkému, aj keď sa tam paradoxne nachádza najväčšia socha Ježiša Krista na štýl tej z Rio de Janeira. Z vrchu pri Kristovi som sa pozeral na krásny záliv a na milión maličkých ľudí kúpajúcich sa vo vode.



V KOLÍSKE FOLKLÓRU A TRADÍCIÍ
Keďže pri cestovaní obľubujem viac kultúru ako party, zamiloval som si región okolo hlavného mesta. Práve pár minút od neho leží mesto Masaya, ktoré je považované za hlavné mesto kultúry a tradícií. Okrem toho, že má najväčšie trhy suvenírov a ručne vyrobených predmetov, vyznačuje sa aj svojou rebelskou povahou. Vždy, keď sa v histórii Nikaraguy vláda nesprávala k svojim obyvateľom ako mala, Masajčania sa proti nej postavili a vzbúrili. Inak tomu nebolo ani v apríli 2018, kedy sa vzopreli praktikám niekoľkonásobného prezidenta Daniela Ortegu a vypukla krvavá revolúcia, ktorej následky trvajú dodnes. Kultúra tam naopak kvitne a to nehovorím len o meste Masaya, ale aj o ďalších naokolo: Catarina, San Juan de Oriente, Masatepe, San Marcos, La Paz de Carazo, El Rosario, Dolores, Diriamba, či Jinotepe. Posledné dve menované sú považované za kolísku folklóru aj preto, že sú domovom tanečných skupín, ktoré sa počas tradičných festivalov promenádujú po uliciach s ich typickými maskami a kostýmami a rozdávajú farebnú radosť všetkým zúčastneným.

AFRICKÉ SRDCE NIKARAGUY
Koloniálne mestá a zaľudnené časti sú síce super a treba ich vidieť, ale ja mám oveľa radšej chodiť do častí, ktoré sú vzdialené, neturistické, menej prístupné, až nedostupné. Takéto oblasti nájdeme vo východnej časti krajiny, ktorá je označovaná ako karibská. Vedeli ste, že Nikaragua nebola kolonizovaná len Španielmi? Na karibské pobrežie sa nedostali oni, ale Angličania. Práve preto sú názvy miest a osídlení aj anglické. Veď hlavnou metropolou východu je mesto Bluefields, ktoré je zároveň hlavným mestom afro-nikaragujského obyvateľstva. Východ je teda obývaný černochmi, ktorí sú potomkami afrických otrokov, ktorí sem kedysi prišli počas koloniálnych časov, a indiánskymi kmeňmi a domorodými komunitami, ktoré do dnešných čias žijú ruka v ruke s moderným obyvateľstvom. Musím povedať, že prejsť zo západu na východ je ako prejsť do úplne inej krajiny, ktorá má iné zvyky, tradície, farbu pleti, gastronómiu, jazyk. Bluefields je čistá Afrika, takže pohybovať sa tam a navyše fotografovať miestnych bolo pre mňa výzvou. Nikaragujskí černosi sú veľmi živí, zábavní, temperament je ich druhé meno a o tancoch ani nehovoriac. Vždy, keď je príležitosť, a tých tam teda je, vytiahnu svoje tradičné afro-oblečenie a šialenstvo začína.





OSTROVNÝ TEMPERAMENT
Súčasťou juhokaribskej oblasti sú aj najkrajšie ostrovy Nikaraguy. Hoci sa jedná len o dva malé ostrovčeky, ide o najúžasnejší panenský raj, na aký sú Nikaragujčania právom hrdí. Na Kukuričné ostrovy som letel malým lietadlom pre pár osôb z hlavného mesta. Po hodine som už pristával na ostrovnom miniletisku. Naozaj som sa tešil na tento exotický výlet, lebo pláže na opačnej pacifickej strane ani zďaleka nie sú tak panenské a krásne. Je to skrátka ten pravý Karibik s vysokými palmami, bielym pieskom a tyrkysovou vodou. Z histórie vytiahnem jednu podstatnú informáciu, a síce, že tieto ostrovy kedysi patrili Angličanom, potom Američanom, až napokon spravodlivo pripadli Nikarague. Z tohto dôvodu materinským jazykom miestneho afro-obyvateľstva nie je španielčina, ale kreolská angličtina. Za ňou nasleduje normálna angličtina a španielsky jazyk je až tretí v poradí. Z kreolskej angličtiny s ostrovným prízvukom som toho veľa nerozumel, ale aspoň som sa dostával do veľa vtipných príhod s miestnymi.



Kukuričné ostrovy som navštívil na konci augusta, presne v čase, keď miestni oslavovali ich najväčší tradičný festival v roku pod názvom Festival del Cangrejo. Krabí festival každoročne ostrovania oslavujú, čím si pripomínajú vymanenie sa spod otroctva. Bolo to najfarebnejšie a najtemperamentnejšie predstavenie, aké som mal možnosť v Nikarague zažiť.

INDIÁNSKE DOBRODRUŽSTVÁ
Strašne som sa tešil medzi Indiánov. Vo východnej Nikarague žije šesť hlavných etnických skupín: creoles, miskitos, mestizos, garífunas, rama, sumo alebo mayangnas. Na severe východu, okolo trojuholníka miest Siuna Rosita – Bonanza, som na motorke s miestnymi prešiel 12 indiánskych komunít. Niektoré sú doslova pri sebe, iné naopak vzdialené niekoľko kilometrov. To všetko na spomínanej motorke, pretože veľmi zlá infraštruktúra inú dopravu ani neumožňovala. Neraz sme s ňou museli prebrodiť potoky či veľké rieky. Prostredie niektorých komunít mi pripomínalo úplne iný svet. Malé deťúrence som mal všade okolo seba, rozprával som sa s indiánskymi náčelníkmi, niekde som ochutnal ich miestne jedlo, zahral som si indiánsky futbal na ihrisku pri kostole, či dokonca som bol predvolaný miestnou indiánskou vládou, aby som sa predstavil a vysvetlil, čo ja – beloch, robím tak ďaleko od svojho domova. Bolo mi dokonca povedané, že pre niektorých som bol prvý biely človek, ktorého vo svojom živote videli. Zažil som s nimi nefalšované indiánske dobrodružstvá.

Komentáre