Život

Pamätníci hovoria o 2. svetovej vojne so slzami v očiach

"Do dnešného dňa žijú svedkovia, ktorí zažili nezmyselné besnenie hitlerovského Nemecka, ale aj stalinistického Sovietskeho zväzu."

, 8. mája 2013 12:00
Archívna snímka Foto: TASR
Dnes si pripomíname 68 rokov od konca druhej svetovej vojny. O najväčšom a najrozsiahlejšom ozbrojenom konflikte v dejinách ľudstva vyšlo množstvo literatúry, pamätí či filmov. Do dnešného dňa žijú svedkovia, ktorí zažili nezmyselné besnenie hitlerovského Nemecka, ale aj stalinistického Sovietskeho zväzu. V druhej svetovej vojne zahynulo 45 až 60 miliónov ľudí.

Oslovili sme dvoch pamätníkov, ktorých sa vojna dotkla a ktorí ju prežili. Spomínajú na ňu s trpkosťou a so slzami v očiach. Prvým z nich je Michal Rjabik, 92-ročný pán, vojnový veterán, ktorý bojoval v slovenskej armáde na východnom fronte, neskôr prešiel k bieloruským partizánom a ako partizán sa zapojil do Slovenského národného povstania. Za zásluhy je nositeľom mnohých vysokých vojenských vyznamenaní. Druhou pamätníčkou je 93-ročná Anna Hudáková z Nižnej Polianky, ktorá prežila besnenie nielen Nemcov, ale aj skupiny Banderovcov.

Plukovník Michal Rjabik bojoval v Bielorusku aj v SNP


O život sa strachoval každú minútu, dvakrát bol odsúdený na trest smrti. S pocitom, že sa nedožije zajtrajška, žil každú minútu. Bojoval za seba aj za svojich spolubojovníkov. "Keď sme išli na vojnu, nemali sme poňatia o tom, čo je vojna," konštatuje plukovník.

Rjabik sa ako vojak slovenskej armády dostal až do Bieloruska. Príslušníci slovenskej armády bojovali na východnom fronte na strane Nemecka. No do vojny išli s tým, že prejdú na druhú stranu k partizánom. V roku 1943 začalo čoraz viac Slovákov prebiehať k partizánom, to bol jeden z dôvodov, prečo aj pluk, v ktorom bol Rjabik, prevelili do oblasti Minsk. Tam získali kontakt na partizánov od jednej miestnej ženy. "Na začiatku nám veľmi nedôverovali, väčšinu tých, čo utiekli z armády a chceli sa pridať k povstalcom, zastrelili. Oni nepoznali Slovákov, brali nás ako fašistov. No postupne aj zo strany obyčajných ľudí, s ktorými sme prichádzali do kontaktu, partizáni dostávali správy, že Slováci majú záujem spolupracovať, či prechádzať k partizánskym skupinám," spomína.

Na snímke vpravo predseda Štátnej dumy Ruskej federácie Boris Gryzlov (vľavo) v rozhovore s veteránom Michalom Rjabikom. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Michal Rjabik viedol v Bielorusku skupinu partizánov, ktorá mínovala železničné trate, cez ktoré Nemci prevážali vojenskú techniku. V polovici roku 1944 padol plukovník aj so svojou jednotkou do nemeckého zajatia. "Mňa a ďalších troch spolubojovníkov Nemci odovzdali slovenskej armáde. Po prevoze do Bratislavy nás všetkých odsúdili na trest smrti povrazom, čakali sme na popravu v Nitre. Bolo nás deväť, štyria partizáni a piati z československého afrického práporu, ktorých predtým tiež zajali Nemci. Z nitrianskej väznice nás však pustili a ja som sa pridal k 2. slovenskej národnej partizánskej brigáde M. R. Štefánika, ktorá sa aktívne zúčastnila Slovenského národného povstania," opisuje Rjabik.

Vojnový veterán sa dostal v nitrianskom väzení do sporu s budúcim predsedom česko-slovenskej vlády 1953-1963 Viliamom Širokým. Ten väzňom nakázal, aby ostali v celách, Rjabik a zopár ďalších jeho príkaz nerešpektovali. Tých, čo v celách ostali, nakoniec popravili.

Michal Rjabik stratil na fronte ale veľa kamarátov. "Mne bolo ľúto každého jedného života, znášal som to veľmi ťažko. Človek to veľmi ťažko znáša, keď vidí padnúť mladého človeka. Zomrelo mi tam veľa kamarátov," hovorí so smutným hlasom. S hrôzami vojny sa vyrovnával veľmi ťažko: "Dostával som sa z toho ťažko, dlho mi to trvalo. Ťažili ma nočné mory. Boli dva také momenty. Prvý, keď som sa vrátil domov a videl tie hrôzy a škody, čo napáchala vojna a navyše som nenašiel doma mamu a potom zážitky z vojny."

Mladej generácii, ktorá vojnu nezažila, vyslúžilý plukovník odkazuje: "Mladej generácii by som chcel iba odkázať, aby si dobre preštudovali všetko o 2. svetovej vojne a aby si slobodu, ktorú ich rodičia, príbuzní vybojovali vo vojne, v ktorej padlo 50 miliónov ľudí, veľmi dobre strážili. Žiadnej generácii neželám, aby sa vojny dožila. Život je krásny, len ho treba správne využiť," uzatvára na záver.

Anna Hudáková Foto: Jozef Poláček

Pani Anna si na 2. sv. vojnu spomína so slzami v očiach


So slzami v očiach si na vojnu spomína aj 93-ročná Anna Hudáková. Narodila sa v malej poľskej dedinke Ożenna, ktorá sa nachádza tri kilometre od slovenskej hranice. Ako 22-ročná sa vydala a presťahovala na Slovensko, do Nižnej Polianky v bardejovskom okrese. Nižná Polianka je iba 25 km od Duklianského priesmyku, kde sa odohrávala jedna z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny pod menom Karpatsko-duklianska operácia.

Anna zalomí rukami a hovorí: "Rodnú dedinu Nemci pred odchodom úplne vydrancovali. Keď som sa tam vrátila po vojne, nenašla som ani hrob mojej mamy. Cintorín bol úplne zničený a zrovnaný so zemou." Vojnovému besneniu sa nevyhla ani Nižná Polianka. Pri postupe oslobodeneckej armády cez dedinku prechádzal front.

Pani Anna hovorí o mimoriadnej brutalite, ktorá nevychádzala ani tak od Nemcov, ako od skupiny Banderovcov. Bola to Ukrajinská oslobodzovacia armáda, ktorú viedol Stepan Bandera. Táto skupina bojovala najskôr na strane ZSSR potom na strane Nemecka. Mnohí pamätníci, ktorí prežili vojnu, ich opisovali ako mimoriadne brutálnych a bezcitných ľudí, ktorí plienili všetko čo im prišlo pod ruku. "Vypálili niekoľko domov, ľudí vyhnali, zobrali im všetok statok. Neviem, čo to bolo za ľudí, ktorí dokážu niečo také." V tejto súvislosti museli byť ľudia z dediny evakuovaní. "Skrývali sme sa v sene na povale vo Vyšnej Polianke. Veľmi sme sa báli." Ešte väčšie utrpenie pre Annu nastalo po vojne. "Museli sme všetko nanovo vybudovať, nemali sme čo jesť. Bola veľká bieda, kým sme sa ako tak pozbierali," uzatvára.

Napriek strastiam, ktorými v živote prešla i pokročilému veku, si stále zachováva bystrú myseľ. Starenka má obavy aj o súčasný stav vo svete. "Keď si zapnem televíziu, správy, tak nevidím nič dobré. Mám veľmi zlý pocit z toho, čo bude nasledovať. Bojím sa, že príde opäť vojna."



Ilustračné foto Foto: Wikipédia
Fakty o 2. svetovej vojne

- 2. sv. vojna začala 1. septembra 1939, keď Wehrmacht vpadol do Poľska. Skončila 8. mája 1945 v Európe a v Ázii 2. septembra 1945 kapituláciou Japonska.

- Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie.

- V najväčšom ozbrojenom konflikte ľudstva zahynulo 60 miliónov ľudí.

- ZSSR vyhral vojnu proti Nemecku a stratil pritom cca 13,6 milióna vojakov. Nemci vojnu síce prehrali, ale stratili pritom "len" 4,75 mil. vojakov.

- Podľa plánov z 12. júna 1942 plánovala SS vysídliť 31 miliónov ľudí spomedzi slovanského obyvateľstva na východe Európy.

- Bitka o Stalingrad trvala od 21. augusta 1942 do 2. februára 1943. Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronte a 2. sv. vojne vôbec. Výsledkom stalingradskej kampane bola strata vyše dvoch miliónov ľudských životov.

- Konečné riešenie židovskej otázky. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.

- 30. apríla 1945 krátko pred dobytím svojho bunkru blízko Reichstagu v Berlíne spáchal Hitler spoločne so svojou manželkou Evou Braunovou samovraždu. Jeho telo sa nikdy nenašlo.

- Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy.

- Norimberský proces bol medzinárodný súdny tribunál, ustanovený podľa Londýnskej dohody o prenasledovaní vojnových zločincov z 8. augusta 1945 (medzi USA, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom), pre potrestanie vojnových zločinov spáchaných počas druhej svetovej vojny. Súdených malo byť 24 hlavných predstaviteľov Tretej ríše. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 22. Súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a ukončilo ho vynesenie rozsudkov 1. októbra 1946.

Komentáre