Život

Slováci, ktorí dobyli Ameriku: Móric Beňovský nebol zďaleka prvým

"Slováci brázdili moria, objavovali a dobýjali Nový svet. Poznáte ich? Toto sú niektorí z nich."

, 8. januára 2014 12:00

Samostatná Slovenská republika oslávila 1. januára svoje 21. narodeniny. Slovensko sa formovalo z Veľkomoravskej ríše, bolo súčasťou Uhorska, Rakúsko-Uhorska, Československa aj satelit nemeckej Tretej ríše. V spoločnom štáte s Českom si prešlo diktatúrou, akou bol komunizmus a od 1. januára 1993 až dodnes píše vlastné dejiny. Slováci si museli svoju identitu a suverenitu vydobyť po strastiplných historických cestách. No aj v neľahkých časoch sa na našom území formovali osobnosti, ktorých význam nepresahoval iba hranice monarchie, ale aj Európy. Cesty Slovákov v mnohých prípadoch smerovali na americký kontinent, aby tam objavovali nové možnosti, začali nový život alebo pomohli svojej domovine. V desaťdielnom seriáli vám postupne predstavíme cestovateľov, dobrodruhov, obchodníkov, vedcov aj umelcov, ktorým sa podarilo vstúpiť na územie Ameriky. Tu sú prví piati.

Štefan Parmenius Štítnický

Prvá výprava Krištofa Kolumbusa do Nového sveta sa skončila 15. marca 1493 a posledná v novembri 1504. Potom cestovateľ a dobyvateľ Kolumbus zomrel. O 79 rokov neskôr, v roku 1583 sa do Ameriky vypravil aj prvý Slovák - básnik a učenec Štefan Parmenius Štítnický, niektoré pramene ho uvádzajú aj ako Budaeus. Bol súčasťou anglickej expedície, ktorú viedol Lord Humphrey Gilbert. Úlohou expedície bolo objavovať nové územia a svety pre kráľovnú a zveľaďovať anglické impérium. Móric Beňovský teda nebol prvým Slovákom v Amerike, ako sa mnohí domnievajú. Básnik o svojej ceste napísal aj báseň pod názvom De Navigatione. Tá pojednáva o tom, ako expedícia objavila ostrov New Foundland. Jeho úlohou bolo zaznamenávať udalosti, ktoré sa na cestách udiali. Keď 3. augusta Lord Gilbert zakotvil na pobreží ostrova New Foundland, prehlásil ho za územie anglickej kráľovnej. Gilbert na tomto mieste založil dnešné mesto St. John. Je to najstaršie mesto, ktoré Angličania založili v Severnej Amerike.

Štítnického pôvod je veľmi nejasný. Niektoré historické pramene hovoria o tom, že pochádzal z mesta Buda - dnešná časť Budapešti. Historici jeho pôvod odvodzujú od prívlastku - Budaeus. Druhá teória znie, že pochádzal z obce Štítniky, na východe Slovenska, vtedajšieho Uhorska. Takisto vychádzajú z jeho priezviska Parmenius. Slovo Parm znamená v latinskom jazyku štít. V tom období bolo bežné, že si vzdelanci a učenci uvádzali priezviská podľa toho, z akého kraja alebo mesta pochádzali. Štítnický zomrel pri spiatočnej ceste na palube lode, ktorá viezla celú expedíciu späť do Anglicka. Pri silnej búrke zahynula celá posádka.

Issac Ferdinand Sarossy

Rodáka z Vrbového, Mórica Beňovského, na ceste do Ameriky predbehol aj ďalší Slovák. Issac Ferdinand Sarossy (Šarišský). Bol prvý známy prisťahovalec v Amerike, ktorý prišiel z Horného Uhorska. Z historických prameňov však nie je zrejmé, aký bol jeho materinský jazyk. Šarišský prišiel do Pennsylvánie ako učiteľ a kazateľ. Pôsobil v meste Germantown, kde spolupracoval so známym kazateľom Francis Daniel Pastoriusom. Tento známy kazateľ pôvodom z Nemecka zakladal mesto Germantown - dnešná časť Philadelphie. Vyznačovalo sa silnou religiozitou a Pastorius patril k najväčším a prvým šíriteľom kresťanstva v meste.

O Šarišskom nie je veľa informácii. Málo, čo o ňom vieme, pochádza napríklad z nemeckých listov z mesta Germantown, ktoré spomínajú pastora Šarišského z roku 1695. Podľa nich pastor prišiel práve v roku 1695 do Germantownu a Pennsylvániu opustil v máji 1697, keď sa vrátil do Európy. Usadil sa vraj v Banskej Štiavnici, odkiaľ aj pochádzal a pôsobil tam ako pastor v luteránskej komunite. Veľa nevieme ani o jeho ranom živote. Niektoré pramene hovoria o tom, že Izák bol vnukom luteránskeho kňaza, ktorý vlastnil jednu z najväčších knižníc s latinskou a nemeckou literatúrou v okolí Banskej Štiavnice. Jeho vnuk potom po ňom knižnicu zdedil. Nepoznáme pôvod priezviska Šarišský. V Šariši totiž nie sú známe žiadne záznamy s týmto menom.

Andrej Jelík

A do tretice predbehol Mórica Beňovského aj Andrej Jelík. Bol to skutočný dobrodruh, ktorý sa v Uhorsku vyučil za krajčíra. Jelík bol synom slovenského vojaka, ktorý sa usadil v maďarskom meste Baja, kde sa Andrej narodil. Potom, ako absolvoval učňovskú prax, odišiel do Viedne a neskôr do Prahy už ako krajčír. Jeho putovanie však v Prahe neskončilo. Z dôvodu, že sa chcel vyhnúť vojenskej službe, chodil z jedného európskeho mesta do druhého. Všade sa živil ako krajčír. Vojenskej službe sa však nakoniec nevyhol. V Rotterdame ho nasilu naverbovali do námorníctva. Jelík tak po európskom vandrovaní nabral smer India.

O Jelíkovi sa prvýkrát zmienili v 19-stranovom príbehu v magazíne Etwas für Alle - Pre každého niečo..., ktorý bol vydávaný vo Viedni. Autorom príbehu je pravdepodobne Anton Ferdinand von Geißau. Vychádzal väčšinou z rozprávania Andreja Jelíka a príbehov, ktoré sa šírili medzi ľuďmi. Čo všetko je z príbehov o Jelíkovi pravda, nie je známe. Ľudia boli jeho dobrodružstvami natoľko fascinovaní, že ich prikrášľovali a fabulovali.

Dobrodruh je v príbehu opísaný ako Robinson, ktorý prekonáva na ceste z Rotterdamu rôzne nástrahy. O tie v jeho prípade nebola vôbec núdza. Potom, ako sa plavil do Indie, loď s posádkou pri silnej búrke stroskotala. Jelík sa zachránil na obyčajnej doske, na ktorej doplával do Anglicka. Ďalšia pasáž hovorí o tom, ako padol do zajatia pirátov a ako otrok putoval k istému bohatému Turkovi. Ďalšie strany opisujú jeho putovanie po Indonézii, Suriname a Južnej Amerike, kam sa doplavil na holandskej obchodnej lodi. Na ostrove Jáva v oblasti Batávia sa stal bohatým a vplyvným podnikateľom. Pri jednej obchodnej ceste padol do rúk ľudožrútov. Aj z tejto šlamastiky sa mu však podarilo vyjsť so zdravou kožou. Keď sa Jelík v roku 1777 vrátil do Viedne, predvolala si ho cisárovná Mária Terézia a jej syn cisár Jozef II., aby si na vlastné uši vypočuli dobrodružstvá, ktoré zažil. Andrej Jelík zomrel v roku 1783 v Budíne.

Móric Beňovský

Konečne prichádza na rad najznámejší slovenský dobrodruh Móric Beňovský. Mnohí ho poznajú ako rodáka z mestečka Vrbové a prvého slovenského kráľa, ktorý zasadol na trón na Madagaskare. Beňovský však za svoj život stihol oveľa viac. Ako prvý Európan preskúmal západné pobrežie Aljašky medzi ústím Yukonu a Kuskokwinu, plavil sa pozdĺž ostrova Unimak (Aleuty). Jeho cesta do Macaa bolo prvá známa cesta zo severovýchodného pobrežia na juhovýchodné pobrežie Ázie.

Beňovského cestám predchádzala služba v rakúskej armáde. Mal hodnosť dôstojníka. Jeho povaha a názory, ktoré zastával, ho však prinútili, aby opustil rakúsku monarchiu. Tá na neho vydala zatýkací rozkaz, a preto nemal veľa dôvodov ostávať. A tak začali jeho dobrodružné cesty. Poďme ale k Amerike.

V roku 1777 sa stal blízkym priateľom Benjamina Franklina (vtedy americký vyslanec vo Francúzsku a neskôr veľký americký revolucionár), ktorý sa stal aj rodinným priateľom Beňovského rodiny. Ďalšia významná osobnosť, ktorú Beňovský spoznal, bol gróf Casimir Pulaski. Ten v roku 1777 v mene Beňovského ponúkol Kontinentálnemu kongresu pomoc v americkej revolúcii. Madagaskar sa mal stať základňou pre boj proti Anglicku, kongres ale túto ponuku odmietol. Vrátil sa na Slovensko a ponúkol svoje služby Rakúsku. Kráľovský dvor ho amnestoval. Boli za tým jeho medzinárodné vzťahy a zásluhy. No v roku 1779 sa Beňovský opäť vybral za oceán. Do Ameriky odišiel za grófom Pulaskim osobne, aby sa zapojil do americkej revolúcie. Po boku Pulaskiho sa zúčastnil bojov o Savannah. Gróf Pulaski nakoniec v tejto vojne zomiera a Beňovský odchádza z Ameriky. Späť sa vrátil až v roku 1782, aby sa prostredníctvom Benjamina Franklina stretol s Georgeom Washingtonom. Zopakoval svoju ponuku, že v Nemecku zhromaždí vojsko pre americkú revolúciu. Tento návrh opäť putuje ku Kontinentálnemu kongresu. Vzťahy amerických osád s Britániou sa ale nečakane zlepšili, takže návrh nebol prijatý ani po druhý raz. Po tomto pobyte sa Beňovský vrátil do Horného Uhorska. Cisár Jozef II. ho po návrate poveril, aby z Madagaskaru urobil Rakúsku kolóniu, projekt ale pre finančné problémy skrachoval. Na Madagaskar sa dostal až v službách Anglicka. Spolu s domorodcami vytlačil z územia Francúzov a začal spravovať krajinu. Beňovský zahynul 23. mája 1786 v Mauritánii v boji s tajnou francúzskou výpravou.

Ján Ladislav Polerecký

Posledným z dobrodruhov v prvej sérii je Ján Ladislav Polerecký. Bol majorom francúzskej armády slovenského pôvodu, ktorý bojoval v Amerike vo vojne za nezávislosť USA. Pochádzal zo zemianskeho rodu Polereckých z turčianskej Polerieky. Jánov otec Andrej bol tiež vojakom francúzskej armády, mal hodnosť brigádneho generála. Narodil sa v Banskej Bystrici. Ján Ladislav nezaostával, už ako 15-ročný nastúpil do Berčéniho husárskeho pluku. Práve tu sa začala jeho vojenská kariéra. O 16 rokov neskôr v roku 1779 prišiel do husárskeho oddielu tzv. légie zahraničných dobrovoľníkov vojvodu de Lauzun (Légion des volontaires-étrangers de Lauzun). Vďaka tejto légii sa o rok neskôr, v 1780, dostal do USA a bojoval za nezávislosť od Veľkej Británie. Mal hodnosť majora.

V lete 1781 sa zúčastnil priamych bojov s Britmi pri King's Ferry a pevnosti Knyphausen neďaleko New Yorku. V októbri 1781 obliehal so svojím plukom pevnosť Yorktown vo Virgínii, kde 19. októbra kapitulovala britská armáda pod velením generála Charlesa Cornwallisa, čo v podstate ukončilo pozemné boje vo vojne za nezávislosť USA. Po vojne odišiel na krátky čas do Francúzska, no potom sa do USA opäť vrátil. Usadil sa v Bostone. Neskôr sa presťahoval do Pownalborough, štát Maine, kde začal hospodáriť. Zomrel 8. júna 1830 vo veku 81 rokov v mestskej časti Pownalboroughu - Dresden. Je pochovaný na miestnom cintoríne Pine Grove Cemetery. V roku 1977 mu slovenskí vysťahovalci nechali vybudovať v newyorskej štvrti Yonkers pamätník.

Komentáre