Prezidentka udelila štátne vyznamenania 33 osobnostiam

PREČÍTAJTE SI AJ: Čaputová: V zrkadle štátnych vyznamenaní vidíme celý slovenský príbeh

TASR pri tejto príležitosti prináša profily vyznamenaných

Darina Bancíková, evanjelická farárka, spisovateľka

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Narodila sa 31. decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou. V rokoch 1933 - 1941 študovala na Evanjelickej ľudovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu v Martine a na dievčenskom gymnáziu v Žiline, kde zmaturovala. V zimnom semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň študovala latinčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.

Po ukončení štúdia vyučovala náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši a v tom istom roku sa stala vedúcou Evanjelickej tlačovej kancelárie Tranoscia.

V roku 1948 sa stala predsedníčkou Združenia evanjelickej mládeže v Liptovskom Mikuláši. Po diskusiách v ECAV Generálny konvent schválil 24. apríla 1951 Štatút o ordinácii žien a ich ustanovení do kňazskej služby. Ešte v tom istom roku 15. júla 1951 ordinovali Darinu Bancíkovú za farárku v evanjelickom kostole v Tisovci. Ostatní absolventi fakulty z jej ročníka boli ordinovaní neskôr, pretože viacerí odmietli inštaláciu v prítomnosti ženy farárky.

Pôsobila ako kaplanka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci. Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách a Drienove. Vo februári 1962 ju zaistila Štátna bezpečnosť (ŠtB). Dvadsaťpäť týždňov strávila vo vyšetrovacej väzbe. Najvyšší súd jej vymeral rok väzenia a päť rokov zákazu duchovnej činnosti. Do výkonu trestu nastúpila 4. februára 1963 a väčšinu si odpykala v Pardubiciach.

Po návrate z väzenia pracovala ako robotníčka v Kancelárskych strojoch a v Štátnej poisťovni vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach dostala štátny súhlas na kňazskú službu do Veľkého Lomu, kde nastúpila 1. októbra 1968 a pôsobila tu až do odchodu do dôchodku 31. januára 1996.

Medzitým sa v roku 1990 dočkala súdnej rehabilitácie. Prvá farárka ECAV na Slovensku Darina Bancíková zomrela 30. júla 1999 v Horných Salibách. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.

Juraj Bartusz, sochár


Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia

Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v Kameníne na juhu Slovenska. Jeho detstvo a mladosť ovplyvnili udalosti druhej svetovej vojny aj tragédia, ktorá postihla rodinu pri nástupe komunistickej totality. Jeho otec kládol odpor, keď chceli komunisti po roku 1948 znárodniť firmu. Uväznili ho v Štúrove a on vo väzení spáchal samovraždu.

Juraj Bartusz študoval v Prahe spočiatku na umeleckej strednej škole, potom na vysokej škole. Spoznal tu svoju ženu, výtvarníčku Máriu Vnoučkovú, s ktorou sa presťahovali do Košíc. Tu pracoval istý čas na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach.

Mladého umelca však táto práca nenapĺňala, tak skúšal sochárske súťaže. Po prvej vyhratej súťaži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z väčších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

Patril k umelcom, ktorí chceli tvoriť svojim vlastným jazykom a ocitli sa tak mimo oficiálnej kultúry. Zapájal sa do undergroundových aktivít, za čo sa oňho zaujímala Štátna bezpečnosť. Na výsluch si ho predvolali napríklad aj pre výstavu v Maďarsku, na ktorej prezentoval diela bez predošlého oficiálneho schválenia.

Venoval sa monumentálnej aj komornej sochárskej tvorbe. S jeho dielami sa dodnes stretávajú obyvatelia i návštevníci Košíc.

Po Nežnej revolúcii sa začal venovať pedagogickej činnosti. V roku 1992 sa stal profesorom, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1999 inicioval vznik Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pôsobil.

Peter Bebjak, režisér


Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu

Peter Bebjak sa narodil 1. septembra 1970 v Partizánskom. Už počas štúdií na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Partizánskom hrával v školskom divadelnom krúžku, spieval v spevokole. Neskôr založil s kamarátmi folklórny súbor, v ktorom tancoval.

Po skončení strednej školy sa hlásil na réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Odbor však neotvorili, tak svoju prihlášku poslal na herectvo. Rok pôsobil v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici, od roku 1989 bol študentom bábkoherectva. V druhom ročníku dostal ponuku prestúpiť na herectvo.

Po skončení herectva sa opäť prihlásil na odbor filmová a televízna réžia. Jeho štúdium ukončil úspešne v roku 1999.

V roku 2001 založil s producentom Rastislavom Šestákom producentskú spoločnosť, v ktorej vznikli všetky jeho celovečerné filmy a mnohé televízne projekty. Jeho prvou významnou réžiou bol dokumentárny seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska (2005-2006). Medzi úspešné televízne projekty patrili aj seriály Mesto tieňov I., II. (2007-2008), Odsúdené (2009-2010), Za sklom (2016-2019).

Pre českú televíziu režíroval seriál Kriminálka Anděl (2008) a trojdielnu kriminálnu minisériu Spravedlnost (2017), za ktorú získal ocenenie Český lev i prémiu Únie slovenských televíznych tvorcov. Cenou Českého leva boli odmenené aj jeho seriály Spravodlivosť (2017) a Herec (2020).

Vo filmovej tvorbe debutoval snímkou Marhuľový ostrov (2011), ktorá si odniesla cenu Grand Prix na filmovom festivale vo francúzskom Rouven. Jeho film Čiara (2017) zaznamenal úspech v slovenských kinách, na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal cenu za najlepšiu réžiu, ceny si odniesol aj z Belgicka a Francúzska.

Peter Bebjak pôsobí popri réžii tiež ako divadelný a filmový herec. Zahral si napríklad vo filme Učiteľka (2016).

Mária Bieliková, zakladateľka KInIT, vedecká pracovníčka

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj školstva

Mária Bieliková sa narodila 21. augusta 1966 v Ilave. V rokoch 1984 až 1989 študovala na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes Elektrotechnická fakulta Slovenskej technickej univerzity - STU). V rokoch 1992 až 1993 pôsobila na The University of Sheffield.

Pôsobila na svojej materskej fakulte ako odborná asistentka, v rokoch 2001 až 2003 zastávala post prodekanky pre vzdelávanie. Stála pri zrode Fakulty informatiky a informačných technológií (FIIT) STU, kde bola takisto v rokoch 2003 až 2011 prodekankou pre výskum a prvou zástupkyňou dekana.

V roku 2005 získala profesorský titul, čím sa zaradila medzi jeho najmladšie držiteľky na Slovensku. Pôsobila na Ústave informatiky, informačných systémov a softvérového inžinierstva FIIT STU. V decembri 2015 sa stala dekankou fakulty.

Profesorka Mária Bieliková je poprednou svetovou odborníčkou a výskumníčkou v oblasti umelej inteligencie. Získala viacero ocenení, v roku 2010 Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, Osobnosť vedy a techniky za mimoriadne medzinárodne uznané výsledky vo výskume a zapájanie mladých talentovaných informatikov do výskumu. V roku 2016 jej udelili ocenenie IT Osobnosť roka.

V roku 2020 opustila fakultu a založila Kempelenov inštitút inteligentných technológií, ktorý združuje a vychováva odborníkov na umelú inteligenciu a viaceré oblasti informatiky v prepojení na ďalšie disciplíny – napr. analýza a spracovanie dát o používateľoch na webe, dezinformácie, modelovanie škodlivého správania, dátová analytika pre zelenú energiu, informačná bezpečnosť, tiež etika a ľudské hodnoty v informačných technológiách.

Mária Dušinská, vedecká pracovníčka

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Mária Dušinská sa narodila 14. apríla 1956 v Modre. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získala doktorát z genetiky. Ďalšie skúsenosti nadobudla na pôde Slovenskej akadémie vied v Národnom onkologickom inštitúte. Zavŕšila ich doktorátom z genetickej toxikológie, mutagenézy a karcinogenézy. Kvalifikáciu si zvyšovala na výskumných pracoviskách v Štokholme či v škótskom Aberdeene. Od roku 1997 pôsobila ako profesorka na Katedre genetiky, Katedre antropológie aKatedre molekulárnej biológie Univerzity Komenského.

Zameriava sa na špecializácie, ako je diagnostika a oprava DNA, vplyv životného prostredia na zdravie, molekulárna, bunková a genetická toxikológia, biomonitoring a biomarkery.

Pôsobila ako expertka na biotechnológiu a genomiku v EÚ, aj ako členka Vedeckého výboru pre bezpečnosť spotrebiteľov v EÚ. V rokoch 2000 až 2006 zastávala post vedúcej Oddelenia experimentálnej a aplikovanej genetiky Slovenskej zdravotníckej univerzity a v rokoch 2004 až 2006 viedla na rovnakej škole aj Inštitút molekulárnej medicíny.

Medzitým sa stalo jej pôsobiskom aj Oslo. V roku 2006 tu začala pracovať v práve sa rozbiehajúcom Laboratóriu zdravotných účinkov na pôde Nórskeho inštitúte pre výskum ovzdušia (NILU) – jedného z popredných špecializovaných vedeckých laboratórií vEurópe. Je taktiež profesorkou na Katedre výživy na Univerzite vOsle. "Musíme rozumieť všetkým faktorom, ktoré majú vplyv na naše zdravie," uviedla v jednom z rozhovorov.

Zároveň v roku 1993 založila s manželom genetikom Romanom Dušinským Asociáciu Marfanovho syndrómu, pár rokov potom, ako zaznamenala výskyt ochorenia v rodine. Asociácia združuje osoby s ochorením, príbuzných, lekárov iďalších odborníkov. Poskytuje odborné informácie, zlepšuje zdravotnú starostlivosť a pomáha predchádzať vážnym zdravotným komplikáciám alebo predčasnej smrti. Bola jej prvou prezidentkou, teraz je čestnou prezidentkou.

Rudolf Fiby, kňaz a disident

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Rudolf Fiby sa narodil 4. apríla 1946 v Nitre. Po skončení štúdia v odbore matematika na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave začal pracovať v auguste 1969 ako asistent na Katedre geometrie Prírodovedeckej fakulty UK. Po normalizačných previerkach ho v decembri 1974 prepustili zo zamestnania.

Od januára 1975 do septembra 1992 pracoval ako výskumný pracovník v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Do podzemných kresťanských aktivít sa zapájal od roku 1971. V roku 1974 spolu s Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym a Eugenom Valovičom založili spoločenstvo Fatima, ktoré zásadne ovplyvnilo spoločensko-náboženské dianie na Slovensku v období normalizácie. Tajne zabezpečovalo prepravu a distribúciu náboženských kníh, vydávalo viacero samizdatových časopisov.

Po ukončení tajných filozofických a teologických štúdií bol vo februári 1978 vysvätený v Poľsku za kňaza. V decembri 1987 sa stal neformálnym šéfredaktorom samizdatového časopisu Náboženstvo a súčasnosť. Pracovné cesty do vtedajšieho Sovietskeho zväzu takisto využíval na tajnú prepravu náboženskej literatúry. Jeho aktivity zaznamenala aj sovietska tajná služba KGB. Pre jeho aktivity ho sledovala ŠtB a niekoľkokrát ho predvolala na výsluch.

V jeho byte sa zrodila myšlienka zorganizovať na Slovensku pokojnú demonštráciu za náboženské slobody. "Sviečku a chuť mám," reagoval na nápad Rudolf Fiby. Myšlienka sa stala skutočnosťou 25. marca 1988, keď sa konala Sviečková manifestácia v centre Bratislavy. Proti jej účastníkom vtedajšia štátna moc tvrdo zasiahla.

Do odchodu do dôchodku pracoval Rudolf Fiby v počítačovej firme. Zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach.

Gizela Fleischmannová, členka ilegálnej Pracovnej skupiny, obeť holokaustu

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Gizela Fleischmannová sa narodila 21. januára 1892 v Bratislave ako Gisela Genendel Fischerová. Absolvovala osem rokov základnej školskej dochádzky – a keďže vzdelávanie mladých žien v tom čase nebolo obvyklé, získavala vedomosti sama.

Patrila k zástancom myšlienky samostatného židovského štátu. Stála pri vzniku Organizácie židovských žien a dievčat pre Slovensko a slovenskej sekcie Medzinárodnej ženskej sionistickej organizácie (WIZO), ktorú v rokoch 1938 až 1939 viedla.

Jej dvom dcéram sa podarilo v roku 1939 vysťahovať do Palestíny. Už nikdy ich nevidela. Ostala na Slovensku. Ako sama napísala v liste: "Nikam nejdem, zostanem s vami, spolu sme bojovali a spolu budeme znášať náš osud."

Najskôr prišla o jedného z bratov, v roku 1942 ovdovela. Napriek všetkému venovala všetky svoje sily záchrane prenasledovanej židovskej komunity. Od roku 1940 pôsobila na čele slovenskej pobočky Amerického židovského spojeného distribučného výboru (JOINT), ktorá poskytovala pomoc východoeurópskym Židom, a tiež vo vedení Pomocného ústavu pre židovských príchodzích a vysťahovalcov (HICEM). Vrchol jej práce je spätý s pôsobením v Ústredni židov, ktorá vznikla vroku 1940.

Bola vedúcou osobnosťou ilegálnej Pracovnej skupiny, nazývanej tiež Nebenregierung (tieňová vláda) v rámci Ústredne Židov. Pomáhala utečencom, ktorí na Slovensko prichádzali z iných krajín. Zasadzovala sa o vytvorenie pracovných táborov na Slovensku, aby Židia neboli deportovaní do koncentračných táborov v iných krajinách.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania ju v jednom z posledných transportov odviezli do koncentračného tábora v Auschwitzi, kde sa jej životná púť skončila pravdepodobne 19. októbra 1944.

Eva Gašparová, učiteľka


Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry

Eva Gašparová sa narodila 14. novembra 1954 v Kukovej neďaleko Svidníka. V rokoch 1973 až 1977 vyštudovala Pedagogickú Fakultu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odbor učiteľstvo pre školy I. cyklu s aprobáciou ruský a nemecký jazyk. Ďalej si zvyšovala odbornú kvalifikáciu a zamerala sa predovšetkým na svoju materinskú reč, na rómčinu.

V roku 2005 získala v Štátnom pedagogickom ústave Bratislava Osvedčenie o odbornej spôsobilosti vyučovať rómsky jazyk a literatúru. Štátnicu z rómskeho jazyka absolvovala v roku 2008 na Jazykovej škole v Prahe.

Eva Gašparová významne prispela k vzdelávaniu rómskych detí v ich rodnom rómskom jazyku. Pomáhala zavádzať rómčinu do škôl na Slovensku.

Je spoluautorkou prvých Pravidiel rómskeho pravopisu, Učebnice rómskeho jazyka pre stredné školy a Metodickej príručky k Učebnici rómskeho jazyka, takisto aj ďalších učebníc, a tiež projektov zameraných na výučbu rómskeho jazyka, ale tiež na vzdelávanie učiteľov tohto predmetu.

Peter Gombita, kňaz

Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky

Peter Gombita sa narodil 9. decembra 1956 vo Vranove nad Topľou. Po skončení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave ho banskobystrický biskup Jozef Feranec vysvätil 19. júna 1988 v Rožňave za kňaza.

Bol kaplánom vo farnosti Košice-Juh a v Snine. V rokoch 1990 až 2006 bol farárom vo Svidníku, od roku 2006 ako farár pôsobil v Nižnej Šebastovej.

Je riaditeľom neziskovej organizácie Oáza - Nádej re nový život v Bernátoviach neďaleko Košíc. V tomto zariadení nachádzajú prístrešie a opateru ľudia, ktorí stratili nielen svoj domov, ale často aj akékoľvek sociálne zázemie a dokonca i vlastné zdravie.

Prostriedky na podporu a pomoc chudobným a chorým musí Peter Gombita neraz vybehať. Nielen v prenesenom zmysle, ale i doslova, keďže organizuje behy a maratóny s cieľom vyzbierať peniaze na dobročinné ciele. Pamätný je jeho viac než 1500-kilometrový beh z Košíc za Svätým Otcom do Vatikánu.

Zakaždým, keď pomáhame inému človeku, má to dopad aj na náš vlastný život – hovorí katolícky kňaz Peter Gombita, ktorý pomoci najbiednejším zasvätil svoj život.

Eva Husáriková, insitná maliarka

Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj kultúry a umenia zahraničných Slovákov

Eva Husáriková sa narodila 2. decembra 1942 v Kovačici, kde vychodila základnú školu. Bola ženou v domácnosti, no v posledných rokoch sa profesionálne zaoberá maliarstvom. Olejovými farbami začala maľovať roku 1969 a vtedy po prvýkrát vystavovala v rámci podujatia Kovačický október. V tom istom roku sa stala členkou Galérie insitného umenia v Kovačici.

Pre svoje obrazy Husáriková čerpá spravidla veselé námety z každodenného života. Najčastejšie maľuje svadbu, rodinné slávnosti, krstiny a detské hry, ale aj chov husí, poľné práce. Často zobrazuje na svojich dielach bohato zdobené interiéry s množstvom vyšívaných vankúšov, pestrými posteľami a stenami. Tiež maľuje zátišia, najmä kvety. Vlastnú rozpoznateľnosť buduje na zvýrazňovaní jednotlivých detailov, najmä silnou červenou, ružovou alebo modrou farbou.

Ako konštatujú odborníci – napríklad Mária Šmihulová, kurátorka jej výstavy v roku 2007 na pôde Prezidentského paláca – maliarska tvorba Evy Husárikovej je plná radosti a oslavy dedinského života, no prináša aj inú vzácnu výpoveď, etnografickú. Svoj zmysel pre detail okrem iného uplatňuje pri maľbe žien v krojoch, zdobených interiérov či výšiviek. Dokumentuje tak život Slovákov vo Vojvodine.

Doteraz mala vyše 30 samostatných výstav doma i v zahraničí, zúčastnila sa tiež na viac než 300 kolektívnych výstavách. Získala viacero uznaní za svoju tvorbu. A ako sama hovorí, chce svojimi obrazmi šíriť pozitívnu energiu.


Gabriella Jarábik, riaditeľka Múzea kultúry Maďarov na Slovensku

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Gabriella Jarábik sa narodila 19. januára 1951 v Dubníku na juhu Slovenska. Študovala gymnázium v Leviciach, v roku 1995 získala vysokoškolský diplom na Učiteľskej škole Apáczai v Győri.

Spočiatku bola učiteľkou tých najmenších – v rokoch 1970 až 1985 vychovávala deti v materských školách vo Vojke a v Dunajskej Strede. V rokoch 1985 až 1990 pracovala ako okresná inšpektorka maďarských materských škôl.

V rokoch 1991 až 1998 pôsobila v samospráve a bola zástupkyňou prednostu Mestského úradu v Dunajskej Strede. V rokoch 1998 až 2002 pôsobila na Ministerstve kultúry SR ako generálna riaditeľka odboru kultúry menšín.

Od roku 2002 zastáva post riaditeľky Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea.

Venuje sa aj kultúrnym aktivitám. V roku 1970 založila a odvtedy vedie skupinu Fókusz Irodalmi Színpad (Zameranie na literárnu scénu) v Dunajskej Strede, ktorá sa neskôr premenovala na Fókusz Színpad.

Učiteľka, folkloristka, inscenátorka a dlhoročná riaditeľka Múzea kultúry Maďarov na Slovensku získala viacero ocenení. V roku 2007 Cenu Károlya Micsa za celoživotné dielo, v roku 2008 Cenu Ferenca Móra a napokon v roku 2017 štátne vyznamenanie Maďarský zlatý kríž za zásluhy.

Peter Kerekes, režisér, dokumentarista

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti filmu

Peter Kerekes sa narodil 3. apríla 1973 v Košiciach. V rokoch 1991 až 1998 vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Spolu s režisérom Dušanom Hanákom sa podieľal na založení Ateliéru hraného a dokumentárneho filmu a od roku 2003 tu pôsobí ako pedagóg.

Pôvodne sa chcel venovať réžii hraného filmu, no napokon prevážil záujem o dokument, keď nakrútil svoj prvý dokumentárny film o slovenskom básnikovi Erikovi Grochovi.

Stal sa jednou z vedúcich osobností dokumentaristickej Generácie 90. Na konte má množstvo ocenených dokumentárnych filmov, je aj scenáristom, producentom a pedagógom.

Známym je jeho film 66 sezón z roku 2003, ktorý mapuje príbeh dejín Starej plavárne vKošiciach. Tiež dlhometrážny dokument Ako sa varia dejiny z roku 2008, za ktorý získal Zvláštnu cenu poroty na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Hot Docs Toronto a tiež na ďalších prehliadkach a festivaloch.

Legendárnemu hercovi venoval dokument Herec: Ivan Mistrík (2015), film Baťa, první globalista (2018) zase približuje originálnym spôsobom osudy známej podnikateľskej rodiny.

Na rozhraní dokumentu a sociálnej drámy sa pohybuje jeho film 107 matiek (Cenzorka) z roku 2021, ktorý sa nakrúcal v ženskej väznici v ukrajinskej Odese. Na Medzinárodnom festivale v Benátkach v sekcii Horizonty získal cenu za najlepší scenár. Najnovšie získal tiež štyri národné ocenenia Slnko v sieti.

Koloman Kertész Bagala, vydavateľ

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia

Koloman Kertész Bagala sa narodil 18. apríla 1964 v Leviciach. Maturoval na chemickej priemyslovke v Banskej Štiavnici. Po maturite až do Nežnej revolúcie v roku 1989 vystriedal viaceré zamestnania. Pracoval ako skladník či pomocný robotník. Začiatkom 90. rokov minulého storočia otvoril predajňu hudobných nosičov.

V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L.C.A., ktorá sa venovala organizácii kultúrnych podujatí a propagácii domácej literatúry, ale tiež vydavateľským aktivitám.

Medzníkom v Bagalovom pôsobení bolo vyhlásenie prvého ročníka anonymnej súťaže Poviedka 1996, do ktorej sa mohli prihlásiť etablovaní, ale takisto aj dovtedy neznámi autori. Mnohí práve vďaka úspechu v tejto súťaži vstúpili do literárneho sveta. Bagala sa vyprofiloval ako vydavateľ zameraný výhradne na pôvodnú slovenskú tvorbu a zasvätil svoj život jej podpore.

Pod vydavateľskou značkou KK Bagala knižne debutovali dnes už známi autori a autorky ako napríklad Balla, Pavol Rankov, Marek Vadas, Daniela Kapitáňová, Václav Pankovčín a mnohí ďalší. V edičných plánoch Bagalovho vydavateľstva sa pravidelne objavujú aj klasici ako Milan Lasica, Július Satinský, Ivan Kadlečík, Mila Haugová, Ján Johanides, Ivan Štrpka, Dušan Mitana, Rudolf Sloboda, Milan Hamada alebo Kornel Földvári.

Doteraz vydal viac než 500 knižných titulov, z toho 300 nových, zvyšok tvoria reedície. Dohromady to predstavuje viac než pol milióna kníh. Knihy z jeho vydavateľstva boli ocenené viacerými literárnymi cenami ako napríklad Cenou Ivana Krasku alebo prestížnou cenou Anasoft Litera. Popri tom Koloman Kertész Bagala podporuje domácu literárnu tvorbu množstvom projektov. Pre študentov i dospelé publikum organizuje besedy s autormi na Slovensku i v zahraničí.



Július Koller, výtvarník

Pribinov kríž I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia

Július Koller sa narodil 28. mája 1939 v Piešťanoch. V roku 1940 sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy. Počas vojny sa jeho rodičia rozviedli a ostal žiť s matkou. V rokoch 1943 až 1948 vyrastal v rodine pestúnky v Nitrianskej Blatnici, kde aj začal školskú dochádzku. Od roku 1948 žil natrvalo v Bratislave.

Od detstva sa zaujímal o kreslenie a maľovanie. Navštevoval súkromné kurzy kreslenia u akad. mal. Michala Tillnera. V roku 1954 absolvoval Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Záverečnú prácu vytvoril na tému folkloristický plagát. Vyhral súťaž na plagát pre Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, konajúce sa v roku 1958 v Bratislave. Aktívne sa už ako študent venoval športu.

Absolvoval Vysokú školuvýtvarných umení v Bratislave. Spočiatku pracoval s maľbou a obrazom, pričom v jeho tvorbe tematicky dominovali realistické témy mesta a industrializácie. Rovnako vyhľadával aj vo vidieckej krajine konštruktívne prvky – elektrické stožiare, mosty, trate, mechanizmy.

Postupne sa jeho diela čoraz viac vymykali konvenčným predstavám o výtvarnom umení. Hlavným symbolom jeho tvorby sa stal v roku 1969 otáznik, ktorý v prvom momente vyjadroval aj jeho postoj voči vtedajšej spoločensko-politickej situácii Československa, neskôr sa stal symbolom neustáleho spochybňovania – umenia, života, sveta.

Vystavoval v Bratislave, po Novembri ´89 aj v zahraničí, v Kolíne, Mníchove či v Štokholme. Jeho diela možno nájsť v zbierkach svetových galérii vrátane Tate Modern v Londýne.

Zomrel 17. augusta 2007, jeho tvorba je však stále prítomná na domácich i zahraničných výstavách. Sú jej venované aj viaceré zahraničné odborné publikácie. Bol významným reprezentantom silnej generácie slovenského konceptuálneho umenia a neoavantgardy.

Mariana Kováčová, riaditeľka Centra Slniečko

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky

Mariana Kováčová sa narodila 28. augusta 1967 v Děčíne. Problematike týraných a sexuálne zneužívaných detí sa venuje od roku 1990. Rovnako sa zameriava aj na odbornú pomoc ženám zažívajúcim násilie a obetiam domáceho násilia.

Na základoch pracoviska občianskeho združenia SLONAD, ktoré v Nitre fungovalo od roku 1994, založila Marianna Kováčová 14. januára 2000 neziskovú organizáciu Centrum Slniečko.

Jej pracovníci a dobrovoľníci tak mohli zúročiť niekoľkoročné skúsenosti v tejto oblasti, pričom pomoc deťom, matkám a rodinám sa postupne rozširovala – od roku 2007 zahŕňa aj Útulok Bezpečný dom, istý čas tu fungovala Chránená dielňa a v roku 2015 pribudol Bezpečný ženský dom.

Centrum tak už dlhé roky pomáha týraným, sexuálne zneužívaným či zanedbávaným deťom, rovnako aj obetiam domáceho a rodovo podmieneného násilia, či rodinám a deťom v krízových životných situáciách.

Mariana Kováčová je odbornou garantkou a autorkou projektov zameraných na systémové nastavenia účinnej pomoci rodinám v kríze a obetiam domáceho násilia, no predovšetkým deťom so syndrómom CAN, teda syndrómom týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.

Jakub Krako, paralympionik

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Jakub Krako sa narodil 7. júla 1990 v Žiline, vyrastal na Hornej Nitre. V šiestich rokoch mu diagnostikovali dystrofiu sietnice. V roku 1998 sa však napriek zrakovému postihnutiu začal aktívne venovať športu a považuje to za zlom vo svojom živote.

Bol najmladším pretekárom na zimných paralympijských hrách v alpských disciplínach. Vroku 2009 sa stal najmladším víťazom slalomu medzi zrakovo znevýhodnenými športovcami v histórii Svetového pohára.

Je držiteľom piatich zlatých medailí – prvé tri získal na Zimných paralympijských hrách 2010 vo Vancouveri, ďalšiu na Zimných paralympijských hrách vSoči aposlednú na Zimných paralympijských hrách vPchjongčchangu. Stal sa tak päťnásobným paraolympijským víťazom valpskom lyžovaní, okrem toho má z týchto olympiád aj päť strieborných medailí.

Popri tom ukončil úspešne doktorandské štúdium na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzite v Bratislave. Istý čas viedol vlastnú kaviareň.

Trojnásobný titul paralympijského šampióna mu zabezpečil nomináciu na prestížne ocenenie Laureus World Sports Award v Abu Dhabí medzi velikánmi svetového športu. Ako motivátor sa zapojil do projektu Sme si rovní, ktorý organizuje Slovenský paralympijský výbor. "Každý by mal mať zápal, vášeň pre niečo, čo ho robí šťastným. A preto som rád, že som sa stal motivátorom," povedal pri tejto príležitosti.




Václav Malý, biskup, disident


Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou

Václav Malý sa narodil 21. septembra 1950 v Prahe. V rokoch 1969 až 1976 študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach. Pre kritiku hnutia Pacem in Terris, ktoré kolaborovalo s komunistickým systémom, hrozilo, že nebude vysvätený za kňaza. Vďaka zásahu kardinála Tomáška sa to v júni 1976 podarilo.

V roku 1977 podpísal Chartu 77, následkom čoho mu odobrali štátny súhlas na výkon kňazského povolania. O rok neskôr sa stal jedným zo 17 zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V roku 1979 bol bez súdu sedem mesiacov väznený.

V rokoch 1980 až 1989 pracoval ako kurič a zememeračský figurant. V rokoch 1981/1982 bol hovorcom Charty 77. Bol v kontakte aj s predstaviteľmi slovenského občianskeho i kresťanského disentu, napomáhal tomu, aby sa správy zo Slovenska mohli dostať do slobodného sveta – a naopak. Angažoval sa v úsilí pozvať do Československa pápeža Jána Pavla II.

Stal sa tvárou prvých občianskych zhromaždení v Prahe v Novembri ´89. Bol moderátorom mítingov v Prahe na Václavskom námestí a na Letnej. Bol spoluzakladateľom a hovorcom Občianskeho fóra. Nezamieril však do politiky, ale vrátil sa k verejnej duchovnej činnosti na farnosti sv. Gabriela.

V rokoch 1990 až 1996 pôsobil ako kňaz v pastorácii v Prahe. V roku 1997 bol vysvätený za pomocného biskupa pražského, kde pôsobí až dodnes. Angažuje sa za obranu ľudských a náboženských práv v Číne, Iráne, na Kube, v Sudáne, v Bielorusku a iných krajinách sveta. Za svoje biskupské motto si zvolil slová "pokora a pravda".

Marián Marko, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Marián Marko sa narodil 11. apríla 1962 v Medzilaborciach, vyrastal v Palote na slovensko-poľskom pohraničí. V roku 1981 zmaturoval na gymnáziu v Medzilaborciach.

Pôvodne začal študovať na Strojníckej fakulte v Košiciach a svoje umelecké sklony prejavoval účinkovaním v ochotníckom divadelnom súbore Dumka a tiež hrou na saxofón. Keďže ho však od detstva priťahovala herecká profesia, po dvoch rokoch sa rozhodol zanechať štúdium s technickým zameraním. V rokoch 1984 až 1988 tak vyštudoval divadelníctvo v Kyjeve (Kyjevská národná univerzita divadla, filmu a televízie Karpenka-Karého).

Po konkurze nastúpil v roku 1983 ako elév do divadla Alexandra Duchnoviča, ktorému je verný dodnes, teda viac než 40 rokov (vtedy nieslo názov Ukrajinské národné divadlo). Šestnásť rokov bol členom činohry súboru. Napokon sa v roku 1999 stal jeho šéfom.

Divadlo Alexandra Duchnoviča ako jediné na Slovensku hrá inscenácie v rusínskom, prípadne ukrajinskom jazyku. Okrem predstavení na domovskej scéne v Prešove cestuje so svojím repertoárom predovšetkým po severovýchode Slovenska – pôvodne vzniklo ako zájazdové divadlo.

Inscenácie, ktoré v Prešove vznikajú, presahujú formát regionálneho divadla, o čom svedčia aj ohlasy kritiky a množstvo ocenení. Napríklad cena Jozefa Krónera za inscenáciu Revízor, či nominácie na ocenenie Dosky.

Marián Marko sa etabloval nielen ako divadelný, ale aj filmový a televízny herec. Diváci ho mohli vidieť v známych českých seriáloch Vlak detstva a nádeje (1985), Četnícke humoresky (2003), či vo filmoch Krajinka (2000), Návrat bocianov a Muzika (oba 2007).

Adam Michnik, poľský novinár, publicista, spisovateľ a disident

Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Poľskou republikou a Slovenskou republikou

Adam Michnik sa narodil 17. októbra 1946 vo Varšave. Väčšina jeho príbuzných sa stala obeťami holokaustu počas 2. svetovej vojny. Od roku 1964 študoval históriu na varšavskej univerzite, odkiaľ ho dvakrát podmienečne vylúčili, až napokon v roku 1968 musel opustiť školu definitívne pre účasť na demonštráciách proti režimu. Bol tiež odsúdený na tri roky väzenia, po roku ho však prepustili na základe amnestie. Dokončil štúdium histórie na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani. V rokoch 1976 - 1977 žil vo Francúzsku a po návrate o Poľska sa aktívne zapojil do hnutia proti komunistickému režimu.

Publikoval v samizdatovej a zahraničnej tlači a ako poradca sa výrazne podieľal na činnosti Solidarity. Krátko po vyhlásení stanného práva Michnika na tri roky internovali a neskôr bez súdu prepustili. Opätovnému väzneniu čelil v rokoch 1985 – 1986.

V roku 1989 sa stal jedným z hlavných aktérov tzv. Okrúhleho stola - rokovaní medzi totalitnou mocou a opozíciou. V prvých, čiastočne slobodných parlamentných voľbách v roku 1989 získal poslanecký mandát a stal sa šéfredaktorom denníka Gazeta Wyborcza. Poslancom poľského parlamentu bol do roku 1991. Kritický k spoločenským pomerom ostal aj po páde komunistického systému.

Poľský novinár, publicista a spisovateľ, ktorý svoj život zasvätil zápasu za slobodu, aj za cenu svojej, získal mnohé ocenenia a čestné doktoráty na viacerých univerzitách. V roku 2003 mu udelili české štátne vyznamenanie Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy a v roku 2010 získal najvyššie poľské štátne vyznamenanie Order Orła Białego (Rad bielej orlice). Jeho zásluhy za rozvoj demokracie sa netýkajú len Poľska, ale celého stredoeurópskeho či európskeho priestoru.

Peter Mikuláš, operný spevák

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Peter Mikuláš sa narodil 23. januára 1954 v Nitre. Od detstva mal hudobný talent, ktorý rodičia podporovali. Navštevoval ľudovú školu umenia, ukončil gymnázium a potom Vysokú školu múzických umení. Operný spev študoval u profesorky Viktórie Stracenskej. Ešte v čase štúdia v poslednom ročníku dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle (SND). Ako sólista tu začal pôsobiť už od roku 1978, hoci už v mladom veku dostal niekoľko lákavých ponúk zo zahraničia.

V roku 1977 zvíťazil na prestížnej Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch. Ceny získal na súťažiach v Moskve (1982, ZSSR) a Helsinkách (1984, Fínsko).

Popri pôsobení v SND pravidelne účinkuje na popredných operných scénach a koncertných pódiách v zahraničí, ako napríklad v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme či Tokiu.

Jeho koncertný repertoár zahŕňa diela klasikov, ale i množstvo hudby 20. storočia a skladby slovenských skladateľov. Popri operných dielach sa venuje aj oratoriálnej a piesňovej tvorbe. Rozsiahla diskografia umelca obsahuje viac ako päťdesiat titulov.

Popri tom pravidelne účinkoval a stále účinkuje na popredných operných scénach a koncertných pódiách v zahraničí, napríklad v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Lisabone, Ríme či Tokiu. Rozsiahla diskografia umelca obsahuje viac ako päťdesiat titulov.

Svoje skúsenosti odovzdáva aj mladej generácii a od roku 1994 je pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 2011 bol menovaný za profesora. Čitateľom denníka Sme sa predstavil aj ako originálny publicista.

Ondrej Nepela, krasokorčuliar

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Ondrej Nepela sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave. Krasokorčuľovanie ho fascinovalo od detstva. Ako sedemročný sledoval v malom čiernobielom televízore výkony vtedajšieho šampióna Karola Divína. Snažil sa ho napodobniť, tancoval pred obrazovkou, a tak ho mama priviedla do oddielu, kde sa budúceho olympijského víťaza ujala trénerka Hilda Múdra. Sprevádzala ho počas celej jeho 15-ročnej kariéry.

Získal osem titulov majstra Československa. Štartoval na troch zimných olympijských hrách, v roku 1964 v Innsbrucku obsadil 22. miesto, o štyri roky neskôr v Grenobli bol už ôsmy. Na ZOH v Sappore v roku 1972 patril k favoritom, čo dokázal ziskom zlatej medaily.

Na majstrovstvách sveta získal v rokoch 1971, 1972 a 1973 zlaté a v rokoch 1969 a 1970 strieborné medaily. Na európskych šampionátoch si päťkrát (1969, 1970, 1971, 1972, 1973) vybojoval zlatú medailu. Z Majstrovstiev Európa si trikrát (1966, 1967, 1968) odniesol aj bronz. V roku 1971 ho vyhlásili za najlepšieho československého športovca.

Kariéru ukončil v roku 1973 ziskom titulu majstra sveta práve na domácom bratislavskom ľade. Korčule však nezavesil na klinec, ale pôsobil ako sólista v ľadovej revue Holiday on Ice. Záver života prežil v nemeckom Mannheime, kde zomrel 2. februára 1989.

Ondreja Nepelu vyhlásili 21. decembra 2000 za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej krasokorčuliarskej siene slávy. Po olympijskom víťazovi, trojnásobnom majstrovi sveta a päťnásobnom majstrovi Európy je pomenovaný aj zimný štadión v Bratislave.

Marína Paulínyová, humanitárna pracovníčka

Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy, občiansky, in memoriam za zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života

Marína Paulínyová sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Pravne, detstvo prežila na Turci. Zlá ekonomická situácia rodinu donútila opustiť Slovensko. Paulínyovci sa v roku 1905 presťahovali do USA. Štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Kolumbijskej univerzity. Pôsobila v Ústredí Československého národného združenia a v Slovenskej lige v Pittsburghu. Od roku 1918 pracovala na československom konzuláte v New Yorku.

Zapojila sa do pomoci, ktorú americký Červený kríž organizoval pre Československé légie. Na jar 1919 odcestovala do Vladivostoku. Ako zdravotníčka a tlmočníčka sprevádzala legionárov na ich ceste po Rusku. Podieľala sa na ich návrate. Sama sa cez Japonsko a USA vrátila do Československa až s posledným transportom legionárov v roku 1921.

Po príchode do Československej republiky (ČSR) založila v Bratislave pobočku Y.W.C.A. (The World Young Women's Christian Association). Organizovala pre ženy a dievčatá letné tábory, prednášky, jazykové kurzy, či hodiny šitia. V roku 1924 sa vrátila do USA, kde sa zaoberala propagáciou československého umenia a predajom umeleckých výrobkov. V roku 1936 sa vrátila opäť do ČSR. Z poverenia predsedu vlády Milana Hodžu založila a viedla Slovakotour – kanceláriu pre cestovný turistický ruch so sídlom v Bratislave. Štát ju využíval aj ako diplomatku, sprevádzala významné zahraničné návštevy.

Po vzniku Slovenského štátu sa stala nežiaducou osobou. Emigrovala v októbri 1939. Po príchode do Londýna sa zapojila do pomoci utečencom a odbojovej práce. Stala sa podpredsedníčkou exilového Československého červeného kríža. Zohrala významnú úlohu pri zabezpečení pomoci tisícom vojakov, ktorých zajal nemecký Wehrmacht a Tretia ríša im nepridelila štatút vojnových zajatcov – preto v zajateckých táboroch často nedostali žiadnu humanitárnu pomoc. Maríne Paulínyovej sa podarilo pomoc našim vojakom zabezpečiť cez britský Červený kríž.

Zahynula 5. októbra 1945 pri nehode lietadla, ktorým sa vracala do Československa. Zahynulo všetkých 23 cestujúcich a päťčlenná posádka. Prezident Edvard Beneš udelil v roku 1947 Maríne Paulínyovej Československý vojnový kríž in memoriam. Je pochovaná na Brookwood Military Cemetery vo Veľkej Británii. Prezidentka Zuzana Čaputová toto miesto navštívila v decembri 2019.

Eva Pavlíková (Kubošiová), herečka, speváčka

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Eva Pavlíková (Kubošiová) sa narodila sa 17. septembra 1960 v Košiciach. Od detstva chodila na balet, hrala na klavíri, spievala. V inscenácii Carmen v Opere Štátneho divadla v Košiciach účinkovala ako desaťročná.

Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) boli jej profesormi Karol Zachar a Viliam Záborský. Prvé divadelné skúsenosti získala ešte v košickom Malom divadelnom štúdiu. Po skončení školy v roku 1983 nastúpila do hereckého súboru nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a na jeho doskách pôsobí dodnes.

Presadila sa najmä v inscenáciách režiséra Jozefa Bednárika, ktorý jej hneď od začiatku ponúkal zaujímavé úlohy. Popri činohre spievala a tancovala v muzikáloch Pokrvní bratia, Fidlikant na streche, Kabaret, Mníšky, Bátorička, Grék Zorba, Donaha a iné.

Popri divadelnom herectve sa úspešne venuje tvorbe v rozhlase, filme, televízii a dabingu.

V roku 1997 získala za svoje herecké majstrovstvo Cenu Literárneho fondu za titulnú postavu v hre F. G. Lorcu Plánka. V roku 2005 jej udelili Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za postavu Vicky v muzikáli Do naha v réžii Jozefa Bednárika, postavu Kate v hre Bezkyslíkovce v réžii Svetozára Sprušanského a postavu MC Kabaretiéra v muzikáli Kabaret opäť v réžii Jozefa Bednárika. V kategórii umenie a kultúra bola nominovaná na titul Slovenka roka 2011.

Svoje herecké skúsenosti zúročila aj ako pedagogička na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2009 jej vyšla kniha rozhovorov s osobnosťami DAB Nitra Rozhovory spoza opony. Umelecké nadanie má aj je dcéra Katarína "Katarzia" Kubošiová, ktorá je pesničkárkou.

Otta Plávková, novinárka

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Otta Plávková sa narodila 24. apríla 1926 v Banskej Bystrici. Absolvovala obchodnú akadémiu. V Československom rozhlase v Banskej Bystrici pracovala od roku 1947. Začínala ako sekretárka, neskôr sa stala redaktorkou.

Do roku 1960 pôsobila ako redaktorka v literárnej redakcii Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. V rokoch 1960 až 1963 bola krajovou redaktorkou denníka Smena. Po roku 1963 sa vrátila do rozhlasu ako krajská spravodajkyňa Hlavnej redakcie spravodajstva v Banskej Bystrici. Vo svojej rozhlasovej tvorbe pranierovala nedostatky vtedajšej spoločnosti, kritizovala vysokých predstaviteľov komunistickej strany i štátu.

Angažovala sa v obrodnom procese v roku 1968. Proti jej príspevkom ostro vystúpil v Národnom zhromaždení generál Samuel Kodaj. Po vpáde sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk 21. augusta 1968 sa zúčastnila na protiokupačnom vysielaní Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bola neskôr tvrdo prenasledovaná.

V roku 1969 ju z rozhlasu prepustili. Nesmela pracovať na svojom dovtedajšom pôsobisku v rozhlase, dokonca ani žiť v Banskej Bystrici, ani v Stredoslovenskom kraji. Pracovala ako úradníčka, predavačka, vrátnička v Priemstave v Bratislave a bola pod dohľadom ŠtB. Prispievala pod svojím menom do Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Napísala napríklad nekrológ za kolegyňou Perlou Karvašovou (1978). Po roku 1989 bola rehabilitovaná.

Otta Plávková zomrela 1. novembra 2002 v Bratislave.

Roman Polák, režisér, herec

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti divadla

Roman Polák sa narodil 30. septembra 1957 v Trenčíne. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Po absolutóriu v roku 1982 pôsobil v činohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984 v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Práve tu naštudoval inscenácie ako napríklad Dotyky a spojenia, či Baal, ktoré ho zaradili medzi divadelnú špičku a neskôr úspešne reprezentovali slovenské divadlo na európskych medzinárodných festivaloch.

Bol interným režisérom bratislavskej Astorky, v roku 2000 sa stal umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla Košice. Dva razy – v rokoch 2006 až 2008, a tiež 2013 až 2017 bol riaditeľom Činohry Slovenského národného divadla. Jeho kvality dokumentujú desiatky úspešných inscenácií na domácich divadelných scénach i spolupráca so zahraničnými súbormi.

V roku 2007 získal režisér Krištáľové krídlo za rok 2006 v kategórii audiovizuálne umenie. Udelili mu aj Cenu Ministra kultúry SR v oblastiach profesionálneho umenia za rok 2010 za réžiu inscenácie hry Dušana Mitanu Koniec hry a Moliérovej hry Mizantrop s prihliadnutím na ďalšiu režijnú tvorbu z predchádzajúcich rokov.

Roman Polák je niekoľkonásobným držiteľom prestížnej ceny DOSKY (Divadelné ocenenie sezóny). Niekoľkokrát získal aj Výročné ceny Literárneho fondu. Patrí medzi najvýznamnejších divadelných režisérov na Slovensku s osobitým rukopisom, ktorý oceňuje rovnako odborná kritika ako divácka obec. Ako žiak režiséra Miloša Pietora pokračuje v tradícii ozvláštneného realizmu a usiluje sa vytvárať divadlo shakespearovského typu.

Diváci ho príležitostne môžu vidieť aj ako herca, v minulom roku napríklad v českom seriáli Volha.


Nina Poláková, baletka


Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti klasického tanca

Nina Poláková sa narodila 21. marca 1985 v Trnave. Ešte počas štúdia na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave sa stala sólistkou Baletu SND.

Od roku 2005 pôsobila vo Viedenskom štátnom balete, od roku 2011 na poste vedúcej sólistky až do roku 2021. Popri množstve postáv, ktoré tu stvárnila, možno spomenúť aj hosťovanie v zahraničí, a tiež účinkovanie v televíznych prenosoch novoročného koncertu Viedenských filharmonikov, kde ju mohol vidieť aj slovenský televízny divák.

Získala viacero ocenení, napríklad prvú cenu a Grand Prix na Medzinárodnej baletnej súťaži v Brne, Cenu Baletného klubu Viedenskej štátnej opery 2008, ale tiež Medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja 2014, či ocenenie ministra zahraničných vecí SR Vyslanec dobrej vôle (Goodwill Envoy, 2018).

V roku 2020 získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za umelecké majstrovstvo v oblasti klasického i moderného baletu a výnimočnú reprezentáciu slovenského baletného umenia v zahraničí.

Vo februári 2021 sa stala umeleckou riaditeľkou Baletu SND a od februára 2022 pôsobí na pozícii riaditeľky Baletu SND. Formuje tanečný súbor, kreatívne sa podieľa na dramaturgii uvádzaných diel a prizýva k spolupráci popredné svetové osobnosti tanečného aj scénického umenia. Patrí medzi najvýznamnejšie slovenské tanečné umelkyne 21. storočia.




Stanislav Rakús, spisovateľ, literárny vedec


Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry

Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach neďaleko Trnavy. Po maturite na strednej škole v Trnave študoval od roku 1957 slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Napokon sa na východnom Slovensku usadil natrvalo. V rokoch 1963 – 1964 bol učiteľom na učňovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 učil na Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich. V rokoch 1966 – 1968 bol tiež externým dramaturgom Štátneho divadla v Košiciach.

Od roku 1969 prednášal teóriu literatúry a dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (neskôr Prešovskej univerzity). Pôsobil tu až do roku 2010 ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. V súčasnosti je emeritným profesorom.

Je výnimočným autorom, keďže sa venuje nielen písaniu umeleckej prózy, ale aj literárnej vede, čo je ojedinelá kombinácia. Témy jeho kníh pritom výrazne ovplyvnila jeho dlhoročná pedagogická skúsenosť. Literárny vedec Marek Mitka ho zaradil k prúdu tzv. univerzitného románu (angl. the campus novel), ktorý sa etabloval najmä v anglosaských literatúrach.

Literárne debutoval novelou Žobráci v roku 1976. Svojským štýlom rozprávania zaujal v prózach Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Za súbor próz Telegram získal cenu Anasoft Litera v roku 2010. Svoj úspech zopakoval v roku 2022 s titulom Ľútostivosť, za ktorý dostal aj cenu Krištáľové Krídlo.

Kniha je okorenená absurditou a čiernym humorom, napísaná typickým rakúsovským štýlom – teda v duchu jeho presvedčenia, že ľudská dráma sa dá stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou. Považuje sa nie za pána, ale za služobníka textu. A tiež za sochársky typ autora – text vytesáva z kameňa, kým nedospeje k jeho definitívnej podobe.



Jan Rychlík, historik

Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Jan Rychlík sa narodil 26. novembra 1954 v Prahe. Tu tiež vyštudoval odbory dejepis a národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. V rokoch 1979 až 1984 absolvoval Vedeckú ašpirantúru v Ústave pre folklór Bulharskej akadémie vied. Roky 1984 a 1985 strávil v Záhorskom múzeu v Skalici, ďalších päť rokov až do roku 1990 pôsobil na pôde Poľnohospodárskeho múzea Ústavu vedecko-technických informácií pre poľnohospodárstvo v Prahe.

V rokoch 1991 až 2018 pôsobil v Masarykovom ústave a v Archíve Akadémie vied Českej republiky. Súčasne od roku 1992 externe a od roku 1998 interne pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde prednáša české a slovenské dejiny. V roku 1997 získal akademický titul docenta, v roku 2003 bol vymenovaný za profesora.

Od roku 2011 prednáša české a svetové dejiny na Fakulte prírodno-humanitnej a pedagogickej na Technickej univerzite v Liberci, kde prednáša české a slovenské dejiny. V rokoch 2006 až 2012 bola jeho pôsobiskom aj Filozofická fakulta Univerzity Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2014 mu čestný doktorát z histórie udelila Univerzita Sv. Klimenta Ochridského v Sofii.

Zameriava sa na politické, hospodárske a sociálne dejiny strednej a východnej Európy, menovite na české i slovenské, ale tiež balkánske dejiny. Pôsobil a pracoval v Českej i Slovenskej republike a na tému dejín oboch národov vytvoril množstvo publikácií a článkov.

Je autorom alebo spoluautorom publikácií o dejinách Čechov a Slovákov, ale tiež Ukrajiny, Podkarpatskej Rusi, Bulharska, Slovinska, Chorvátska, Srbska a Macedónska. Je členom Česko-slovenskej komisie historikov a členom predsedníctva Poľsko-českej vědeckej spoločnosti.



Eva Sopková, psychologička

Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti.

Eva Sopková sa narodila 9. marca 1951 v Prešove. Po skončení vysokoškolského štúdia v 70. rokoch pôsobila v Pedagogicko-psychologickej poradni pre deti v Košiciach. Rozhodla sa však založiť manželskú a predmanželskú poradňu v Humennom.

Ukázalo sa, že až polovica klientok poradne zažívala domáce násilie. "Počas vysokoškolského štúdia, ale ani v mojom ďalšom štúdiu a výcvikoch ma nikto nepripravoval na to, že takmer päťdesiat percent mojej klientely budú tvoriť ženy, ktoré ich manželia bijú alebo im ináč ubližujú, ani na to, ako mám týmto ženám pomáhať," spomínala na svoje začiatky psychologička.

Ako jedna z prvých už počas totalitného režimu začala poskytovať pomoc obetiam domáceho násilia. K téme nebol dostatok domácej literatúry, chýbali skúsenosti. Začala intenzívne študovať zahraničnú literatúru, aby si rozšírila svoje odborné vedomosti a naučila sa ženám pomáhať.

Až po Novembri ´89 sa aj o téme násilia začalo hovoriť otvorene. Eva Sopková položila teoretické i praktické základy metodiky psychologickej pomoci pri násilí páchanom na ženách v partnerských vzťahoch na Slovensku. V roku 1993 založila špecializované poradenské centrum Pro familia v Humennom. Neskôr vznikli ďalšie pobočky, z ktorých vzišli dodnes fungujúce samostatné centrá. V Humennom Eva Sopková založila aj prvý bezpečný ženský dom.

V roku 1998 vďaka spolupráci združenia i vydavateľstva ASPEKT a organizácie Pro Familia začali vychádzať odborné a popularizačné publikácie o problematike rodovo podmieneného násilia: štúdia Svetovej banky Násilie páchané na ženách. Skrytá ujma na zdraví, či tínedžerský komiks Násilie v rodine. Super tajné. Eva Sopková sa podieľala aj na mediálne známych kampaniach 16 dní aktivizmu, či Každá piata žena. Pomáhala založiť košickú organizáciu Fenestra.



László Szarka, historik

Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskou republikou

László Szarka sa narodil 20. augusta 1953 v Klobušiciach, čo je miestna časť Ilavy, vyrastal však v Galante. Práve tu v roku 1971 úspešne absolvoval gymnázium a na Univerzite Komenského v Bratislave získal v roku 1976 atestáciu učiteľa maďarčiny.

V rokoch 1976–1977 bol štipendistom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Budapešti. V roku 1978 požiadal o maďarské občianstvo a zostal pôsobiť v Historickovednom ústave Maďarskej akadémie vied. Od roku 1977 tiež žije v Budapešti.

V rokoch 1995–1998 ho vymenovali za vedúceho oddelenia a neskôr za programového riaditeľa (Minor Research Workshop, 1998–2000). Po založení Ústavu pre výskum etnických menšín pri Maďarskej akadémii vied v roku 2001 sa stal jeho riaditeľom. Od roku 2006 sa stala jeho pôsobiskom Univerzita Jánosa Selyeho v Komárne. V rokoch 2009 až 2012 tu bol dekanom Pedagogickej fakulty.

Bol podpredsedom slovensko-maďarskej komisie historikov, ktorá začala pracovať na slovensko-maďarskej príručke, resp. čítanke a praktickej školskej učebnici s jednotným slovenským i maďarským výkladom spoločných dejín. Venuje sa predovšetkým minulosti maďarskej menšiny na Slovensku, československo-maďarským vzťahom v 20. storočí a situácii menšín v Karpatskej kotline.

"Treba vnímať našu spoločnú minulosť ako súbor hodnôt. Treba začať robiť iné dejiny než len čisto národné a konfliktné," vyjadril sa pred časom pre TASR.

Blaho Uhlár, divadelník, režisér

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia.

Blaho Uhlár sa narodil 26. augusta 1951 v Prešove. Na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave začal študovať v roku 1969. Po úspešnom absolvovaní štúdia v roku 1974 začal pôsobiť v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika). Zaoberal sa myšlienkou autorského divadla, ktorú prvý raz uplatnil v praxi pri spolupráci s ďalším trnavským divadlom DISK. Hra Ochotníci alebo Jedna sezóna ochotníckeho súboru vznikla bez napísaného scenára a mala premiéru v roku 1987.

Metódu kolektívnej tvorby preniesol Blaho Uhlár aj do Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove (vtedy Ukrajinské národné divadlo), kde už spolupracoval aj so scénografom a výtvarníkom Milošom Karáskom.

Po Novembri ´89 založili Uhlár s Karáskom divadlo Stoka, ktoré so svojimi inscenáciami zožalo množstvo úspechov doma i v zahraničí. "Možno sa mi podarilo zmeniť skutočnosť v tom, že divadlo môže vzniknúť bez štátu, že ho môžu založiť občania, čo bolo v minulosti nepredstaviteľné. Dnes sa však už nad tým nikto nepozastavuje," povedal Uhlár pre TASR.

Svoju prvú hru s názvom Kolaps uviedlo 23. marca 1991 v bratislavskom klube Čierny Havran. Cesty Uhlára a Karáska sa rozišli, obmieňalo sa aj zloženie súboru, ktorý v rokoch 1994-1998 čelil existenčnému tlaku, keď mu vládna moc zastavila akúkoľvek formu podpory. Priestor na bratislavskej Pribinovej ulici sa však stal centrom nezávislej kultúry, a tiež dejiskom politických diskusií, ktoré divadlo organizovalo spolu s Rádiom Slobodná Európa pod názvom Zasurmili Surmity. Hosťom tu bol napríklad aj prezident Michal Kováč.

V roku 2006 divadlo pripravila o priestory výstavba v zóne Pribinova. Blaho Uhlár dodnes naďalej pracuje so súborom Stoka, aj s trnavským ochotníckym súborom DISK.

Juraj Valčuha, dirigent

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Juraj Valčuha sa narodil 11. marca 1976 v Bratislave. Dirigovanie, kompozíciu a cimbal študoval na konzervatóriu vo svojom rodnom meste, neskôr sa vzdelával v Petrohrade a od roku 1998 v Paríži.

Pod jeho taktovkou zaznelo množstvo operných diel. Predstavil sa na významných koncertných scénach vo viacerých krajinách sveta a spolupracoval i spolupracuje so svetoznámymi telesami v Berlíne (Berlin Philharmonic), Londýne (Philharmonia Orchestra London), Rotterdame (Rotterdam Philharmonic) a vo viacerých amerických mestách (Boston Symphony, New York Philharmonic, San Francisco Symphony, Pittsburgh Symphony, Los Angeles Philharmonic, National Symphony Orchestra Washington, Cincinnati Symphony).

Bol šéfdirigentom Talianskeho rozhlasového symfonického orchestra v Turíne i hudobným riaditeľom Divadla San Carlo v Neapole, čo je najstaršia bez prestávky fungujúca operná scéna na svete.

Juraj Valčuha je prvým laureátom Ceny Ľudovíta Rajtera (2006), získal aj Cenu Nadácie Tatra banky za umenie (2014). Okrem iných uznaní jeho práce získal cenu Premio Abbiati 2018 od talianskych hudobných kritikov v kategórii Najlepší dirigent. Od roku 2022 je hudobným riaditeľom amerického orchestra Houston Symphony. Zaradil sa k najvýraznejším súčasným osobnostiam slovenskej hudobnej scény.

Petra Vlhová, lyžiarska pretekárka

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu

Petra Vlhová sa narodila 13. júna 1995 v Liptovskom Mikuláši. Vyrastala doslova na lyžiarskom svahu, keďže rodina mala v lyžiarskom stredisku stánky s občerstvením. Od ôsmich rokov sa začala venovať lyžovaniu systematicky.

Ako pätnásťročná sa vo februári 2011 stala vo švajčiarskej Crans Montane juniorskou majsterkou sveta v obrovskom slalome v kategórii do 18 rokov. Pri svojej premiére na Svetovom pohári v Semmeringu v roku 2012 dosiahla vo veku 17 rokov jedenáste miesto, čo bolo jej vstupenkou do svetovej elity.

Získala prvú slovenskú zlatú medailu na zimných olympijských hrách mládeže, keď zvíťazila v slalome v Innsbrucku v januári 2012. O dva roky neskôr pribudla zlatá medaila z juniorských majstrovstiev sveta v Jasnej. Prvé víťazstvo na svetovom pohári získala v sezóne 2015/2016, keď ako 20-ročná vyhrala slalom v švédskom re.

Po Jane Gantnerovej a Veronike Zuzulovej sa Petra Vlhová stala treťou slovenskou víťazkou preteku Svetového pohára a išlo o jej prvé pódiové umiestnenie.

Na majstrovstvách sveta v alpskom lyžovaní získala dohromady šesť medailí a na majstrovstvách sveta 2019 vo švédskom re získala zlatú medailu z obrovského slalomu, striebornú medailu z alpskej kombinácie a bronzovú medailu zo slalomu. V roku 2022 ako prvá slovenská lyžiarka na olympiáde v Pekingu získala zlatú medailu za slalom.

Len pred niekoľkými dňami Petra Vlhová potešila svojich fanúšikov víťazstvom v slalome v slovinskej Kranjskej Gore. Bolo to jej tretie víťazstvo počas tejto sezóny. Vlhová sa stala jednou z najúspešnejších osobností slovenského lyžovania.