Život

Koncentráky existujú aj dnes. Dôkazom sú aj satelitné zábery

"Utláčanie ľudí a porušovanie ľudských práv nie je minulosťou. Ešte aj dnes sa nájdu miesta, kde doslova prežívajú muky „pre režim nepohodlní ľudia“."

, 4. septembra 2013 6:00 Svet považuje režim Severnej Kórei za jednu z najsilnejších diktatúr a za krajinu preferujúcu silný komunizmus. Samotná Severná Kórea však hovorí o demokracii v rámci oficiálnej filozofie zvanej Džuče (táto filozofia oficiálne nahradila filozofiu socializmu). Hoci sa pripúšťa, že demokracia sa nedá merať a že jej hranice sú sporné, nezdá sa, že by sa práve režim KĽDR dal nazvať demokraciou.

V krajine vládne Kórejská robotnícka strana a kult osobnosti. Vodcom je v súčasnosti Kim Čong-un, ktorý toto miesto zaujal po smrti otca Kim Čong-Ila. Kult osobnosti vybudoval ešte jeho otec, Kim Ir-sen, ktorý sa k moci dostal v roku 1948 a držal sa jej až do svojej smrti v roku 1994.

Vymazali komunizmus

V pôvodnej ústave KĽDR sa často premieľalo slovo komunizmus alebo socializmus. Vzhľadom na to, že sa začali tváriť ako demokratická krajina, museli tieto odkazy zmazať. A tak v roku 2009 reevidovali ústavu, je to však len formalita, pretože v programe vládnucej strany, ktorý tam je dôležitejší ako ústava, sa o komunizme hovorí stále.

Väzenské tábory po celej krajine

Politické väzenské tábory sú rozmiestnené po celej krajine. Existujú dvakrát dlhšie ako Stalinove gulagy a dvanásťkrát dlhšie ako Hitlerove koncentráky. Hoci Severná Kórea ich existenciu zaryto popierala, sú viditeľné na satelitných záberoch a niektoré z nich nájdete dokonca aj na Google Earth.

Zatvárajú tam tých, ktorí nie sú pre režim pohodlní, ktorí nejakým spôsobom zhrešili voči režimu. A niektorí sa tam narodia a prežijú tam celý život bez toho, aby videli reálny svet. Taký je aj prípad Šina Tong-hjoka, ktorému sa z tábora podarilo ujsť a podelil sa o svoje zážitky v knihe Útek z tábora 14, ktorú v spolupráci s ním napísal novinár Blaine Harden.

Deti hriešnych rodičov

Keď muž v tábore poslúcha, dobre pracuje a nerobí problémy, dostane povolenie sa oženiť. Svoju polovičku si však nemôže vybrať, dozorcovia mu vyberú ženu, ktorá tiež poslúchala a dobre pracovala. Obaja teda za odmenu dostanú svadbu. Nemôžu ale spolu žiť. Môžu spolu stráviť päť nocí do roka, teda v prípade, že stále poslúchajú a dobre pracujú. A práve počas týchto nocí niekedy počnú potomka. Takto sa narodil aj Šin.

Možno vás teraz napadlo, že niektoré deti môžu byť plodom znásilnenia väzenkyne dozorcom. Mýlite sa. Dozorcovia síce ženy znásilňujú, ale v momente, ako sa dozvedia o ich tehotenstve, tie ženy zmiznú a už ich nikto nikdy neuvidí.

Deti, ktoré sa v tábore narodia, sú oddelené od detí, ktoré prišli zvonku. V takom prípade sa totiž nemajú od koho dozvedieť, že existuje lepší svet za hranicami tábora a dozorcovia ich môžu vychovávať presne podľa svojich predstáv. Aj z toho dôvodu v táboroch neexistujú rodinné vzťahy. Dieťa nie je citovo naviazané na svojich rodičov, jednoducho nemá odkiaľ vedieť, že členovia rodiny sa majú radi a pomáhajú si. Slová ako láska či ľútosť sú im úplne cudzie.

Deti sú naučené, že musia na každého žalovať, aj na svojich rodičov a necítia pri tom ani štipku hanby či citovej bolesti. Oni totiž tieto pocity nepoznajú. Šin sa priznal, že raz počul, ako sa jeho matka rozpráva s jeho bratom o úteku. A keďže nepoznal nič, čo by hovorilo o tom, aby rodina držala pokope, išiel tento rozhovor prerozprávať dozorcovi.

Viac o tom, ako a prečo sa mladý chlapec rozhodol poslať matku na smrť, pre vás pripravujeme v ďalšom článku. Preto sledujte Webmagazin.sk.

Jedlo a škola? Len provizórne

O normálnom jedle sa vo väzenských táboroch nedá hovoriť. Jediné, čo poznali, bola len kukuričná kaša, nakladaná kapusta a kapustová polievka. Keďže niektorí pracovali na poliach, mohli si občas niečo malé ukradnúť a dať do úst. Bolo to však veľmi nebezpečné, pretože ak ich niekto videl a požaloval, mohli ich popraviť.

V škole sa neučili bežné veci, ale učili sa najmä o tom, ako sa správať v tábore, o tom, že len tvrdou prácou môžu zo seba zmyť hriechy svojich rodičov. Pravidelne si opakovali desatoro tábora:

Útek? Takmer nemožný

Utiecť z tábora nebolo jednoduché. Nepodarilo sa to takmer nikomu. Všetci boli pod drobnohľadom dozorcov, ale aj ostatných väzňov. Ploty boli vysoké a napustené elektrinou, ktorá bola taká silná, že dokázala spáliť telo.



Šinovi sa to ale podarilo. Chcel utiecť ešte s jedným väzňom, ktorý sa k plotu dostal prvý, jeho telo sa totálne spálilo a Šinovi sa podarilo po uhorenom tele vyliezť von. Človek, s ktorým chcel Šin ujsť, bol jeho spolupracovník. Do väzenia sa dostal zvonku a Šinovi rozprával o svete. Hlavne o jedle. Keď sa Šin rozhodol ujsť, veľmi sa tešil na pečené bravčové, ktoré za hranicami tábora je.

Šinovi sa nakoniec podarilo dostať sa až do Číny, odtiaľ do Južnej Kórei. Dnes žije striedavo v USA vo Washingtone a v Soule v Južnej Kórei.

Komentáre