Život

Toto sú celebrity, ktoré zasvätili život pravde a pomoci druhým

"Ich činy boli nezištné, za svoju službu nikdy nečakali odplatu. Anjeli, ktorí celý svoj život obetovali pomoci druhým."

, 5. septembra 2013 14:00 Krízou a vojnami zmietaný svet za sebou zanecháva milióny nevinných obetí, strach a skazu. Aj v ťažkých časoch sa však našli ľudia, ktorí obetovali celý svoj život pomoci slabým a bezvládnym. Nebáli sa pre pravdu verejne vystúpiť. Ich činy boli nezištné, za svoju službu nikdy nečakali odplatu. Anjeli, ktorí celý svoj život obetovali pomoci druhým.

Anjel z Kalkaty

Presne pred šestnástimi rokmi navždy odišla jedna z najväčších samaritániek na svete Matka Tereza. Zakladateľka rímskokatolíckeho rádu milosrdenstva a nositeľka Nobelovej ceny za mier nazývaná aj Anjel z Kalkaty. Celý svoj život zasvätila pomoci slabým. Matka Tereza ošetrovala len chorých a nikdy nikoho nenútila ku konverzii. V Kalkate založila niekoľko domov na pomoc chudobným.

Okrem Nobelovej ceny bola držiteľkou ďalších významných ocenení, ktoré prevzala napríklad z rúk amerického prezidenta Ronalda Reagana alebo princa Filipa v Londýne, bezvýznamný zlomok oproti tomu, akú službu vykonávala. "Ceny nie sú pre mňa, ale pre mojich ľudí. Sú pre ľudí, ktorých si konečne niekto všimol," znela jej pamätná veta.



Matka Tereza, civilným menom Agnes Gonxa Bojaxhuiová, sa narodila v metropole Macedónska v Skopje. Do Kalkaty prišla už ako 18-ročná. 1. decembra 1928 začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam Agnes dostala rehoľný habit a dala si meno Tereza z úcty k sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša. Ďalších 17 rokov vyučovala na strednej škole St. Mary´s High School v Kalkate.

O tri roky na to vzrastom drobná, no duchom veľká žena založila v Kalkate rád milosrdenstva. 7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky so sídlom v Kalkate. K rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) pridala ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. 1. februára 1965 sa sestry stali rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami. V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. Pre podlomené zdravie sa vedenia rádu vzdala v marci 1997. Pápež Ján Pavol II. ju v roku 2003 vyhlásil za blahoslavenú.

Sir Nicolas Winton

Píše sa rok 1939, svet zachvátila 2. svetová vojna. Norimberské zákony z roku 1935 sa prejavili v praxi, Nemecko začalo s prenasledovaním, deportáciou a genocídou Židov. Smutnému osudu neušli ani českí Židia. Pred istou smrťou sa však podarilo zachrániť 669 židovských detí z vtedajšieho predvojnového Česko-Slovenska. Hlavnú zásluhu na tom má bankár Sir Nicolas Winton.

Všetko sa to začalo telefonátom v roku 1938, keď bol Winton vo Švajčiarsku na lyžovačke: "Chystal som sa odísť nasledujúci pondelok lyžovať so svojím priateľom Martinom Blakeom. Zavolal mi a povedal jednoducho: Zrušil som dovolenku a dúfam, že urobíš to isté. Odchádzam do Prahy. Dostal som veľmi zaujímavú úlohu a potrebujem tvoju pomoc. Mám hrozne naponáhlo a nemám čas na podrobnosti, ale moja adresa je hotel Šroubek Praha. Príď, ako najskôr môžeš."

Winton neváhal ani chvíľu. Keď prišiel do menovaného hotela, Blake mu povedal o utečencoch zo Sudet do Česko-Slovenska pred príchodom Hitlerovej armády. Martin bol vyslaný britským výborom pre utečencov z Česko-Slovenska (B.R.C.R.) a snažil sa zo zeme dostať dospelých (predovšetkým politikov, intelektuálov a umelcov). Nevyriešenou otázkou zostávali židovské deti.

Nicolas sa bez váhania ujal sa iniciatívy. Než začala naozajstná záchranná akcia, bolo sa treba obrátiť na britské ministerstvo vnútra. Tam narazil na ťažkú byrokraciu. Nikto v tom čase ešte Hitlera nebral ako hrozbu. Mladý Angličan nemal žiadnych sponzorov a celú akciu začal financovať zo súkromných zdrojov. Vrátil sa do Londýna, kde zistil, že aby získal povolenie pre organizovanie imigrácie, musí poskytnúť záruku za každé dieťa vo výške 50 libier a zároveň nájsť rodiny, ktoré by sa o tieto deti starali až do ich dospelosti, teda do 18. roku. Čas tlačil, a tak sa Winton obrátil na noviny a za pomoci svojej matky a svojich priateľov rozbehol kampaň VYBERTE SI SVOJE DIEŤA. Svoj „hlavný stan“ rozbalil v kaviarni hotela Šroubek na Václavském náměstí v Prahe. Denne prichádzali noví a noví žiadatelia.

Situácia sa stále zhoršovala, lebo vojnový konflikt bol na spadnutie. Winton nelenil a získaval styky v rozhlase, v novinách, v školách. V Anglicku vítal každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom. Niektorí z týchto ľudí sa stali jedinými, ktorí pre tieto deti vytvorili rodiny. Iné deti získali po vojne iných rodičov. Posledný transport – ten najväčší – mal odísť z Prahy 1. septembra 1939. Toho dňa vtrhol Hitler do Poľska a hranice boli preto uzatvorené. Na stanici sa už zhromaždilo dvestopäťdesiat detí, ale vlak nesmel odísť. Vyhlásenie vojny znamenalo koniec detských transportov. Hranice boli neprechodné. V čase od 14. marca 1939 do 2. augusta 1939 sa celkovo v 9 transportoch spoločným úsilím podarilo evakuovať 669 detí.



O tejto záchrane by sa zrejme v živote nikto nedozvedel, ak by v roku 1988 jeho žena Grete neobjavila na povale dokumenty, ktoré poskytovali dôkazy o nezištnom čine. Na otázku, prečo o záchrannej misii nepovedal ani svojej žene, odpovedal: "Predsa každý muž má pred svojou manželkou nejaké to tajomstvo."

Jeho chránenci Wintona objavili až päťdesiat rokov po tom, čo im zachránil život, a za veľkého záujmu verejnosti mu v Londýne v roku 1988 pred televíznymi kamerami spoločnosti BBC poďakovali. V roku 2003 mu britská kráľovná Alžbeta prepožičala titul Sir. Slovenský režisér Matej Mináč o tomto výnimočnom človeku a deťoch, ktorým pomohol, natočil v roku 1999 hraný film "Všichni moji blízci" a v roku 2011 dokument "Nickyho rodina".

Mám sen

Mám sen, slávny prejav z úst Martina Luthera Kinga má už 50 rokov. "Snívam o tom, že jedného dňa si na červených kopcoch Georgie synovia bývalých otrokov a synovia bývalých otrokárov sadnú spolu k stolu bratstva. Snívam o tom, že jedného dňa sa aj štát Mississippi, púštny štát sužovaný horúčavou nespravodlivosti a útlaku, zmení na oázu slobody a spravodlivosti. Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru."

Nositeľ Nobelovej ceny za mier neostal iba pri snívaní. Celý život bojoval za ľudské a občianske práva. Nezastavili ho ani mnohé pokusy o atentát. Nezastrašilo ho väzenie ani vyhrážky. Po vzore Mahátmu Gándhiho presadzoval nenásilne protesty, ktorými chcel poukázať na rasovú segregáciu. Krátko potom, ako sa v roku 1953 stal batistickým kazateľom, viedol bojkot, ktorý súvisel s incidentom v autobuse. Rosa Parksová odmietla uvoľniť svoje miesto v autobuse bielemu pasažierovi. Bojkot trval 382 dní. Počas tohto obdobia bola do Kingovho domu napr. hodená bomba, King bol za svoj postoj zatknutý, ale v konečnom dôsledku kampaň viedla k zrušeniu rasovej segregácie na vnútroštátnych autobusových linkách.



King organizoval a viedol protestné pochody čiernych obyvateľov za právo voliť, právo na prácu, za ukončenie rasovej segregácie a ďalšie základné občianske práva. Väčšina z týchto práv bola úspešne zakomponovaná do právneho poriadku Spojených štátov prijatím zákona o občianskych právach z roku 1964 a zákona o volebnom práve z roku 1965. Za svoju snahu dostal v roku 1964 Nobelovú cenu. King bol v roku 1968 zavraždený najatým vrahom, ktorý bol následne zadržaný a odsúdený na doživotné väzenie.

Pápež pápežov

Pápež všetkých ľudí. Aj tak by sa dal nazvať pôvodom Poliak, 264. rímsky pápež Ján Pavol II. - civilným menom Karol Jozef Wojtyla. Nobelovú cenu za mier síce nedostal, no do pamäte veriacich sa zapísal ako Veľký. A to vďaka svojej snahe o ekumenizmus, o sprostredkovanie mieru v bojujúcich krajinách. Bol proti trestu smrti, zasadzoval sa za prepustenie politických väzňov. Vo svojej krajine sa výraznou mierou pričinil o pád komunizmu. Priznal a ospravedlnil sa za chyby cirkvi v minulosti. Ako prvý pápež vôbec navštívil rímsku synagógu v roku 1986. A nezabudol ani na protestantov, keď si uctil Martina Luthera.

Karol Wojtyla sa stal pápežom 16. októbra 1978. Nahradil pontifikát Jána Pavla I., ktorý po náhlej smrti sedel na Petrovom stolci iba 33 dní. Bol prvý netaliansky pápež od roku 1522 a najmladší od roku 1846. Veľa cestoval, najviac zo všetkých pápežov. Na svojich cestách sa sústreďoval na zbližovanie ľudí a národov. Svojou filozofiou priťahoval davy ľudí. Stretnutia s ním patrili k najmasovejším na svete. Nevyhol sa ani príkoriam, 13. máj 1981, na Námestí sv. Petra v Ríme naňho Mehmet Ali Agca spáchal atentát . Zo zranení sa vystrábil a pokračoval vo svojom poslaní.



Americký časopis Time ho v roku 1994 vyhlásil za muža roka a prestížny bruselský týždenník European Voice ho nominoval za kampaň v prospech rozšírenia Európskej únie v Poľsku a presadzovanie kresťanských hodnôt na cenu Európan roka 2002. Zomrel 2. apríla 2005 vo Vatikáne. Jána Pavla II. 1. mája 2011 na námestí sv. Petra a Pavla vo Vatikáne vyhlásili za blahorečeného. Pápež Benedikt XVI. stanovil sviatok bl. Jána Pavla II. v celej katolíckej cirkvi na 22. október - na výročie prevzatia pápežského úradu (1978).

Oko za oko a svet bude slepý

Chcel rasovú a náboženskú rovnoprávnosť, svoju nespokojnosť so stavom veci prejavoval metódou nenásilného odporu (satjágraha) - Mahátmá Gándhí. "Oko za oko a svet bude slepý," je veta, ktorá sa pripisuje tomuto humanistovi a asi najlepšie vystihuje jeho životnú filozofiu. Gándhí hral kľúčovú úlohu pri osloboditeľských snahách spod britskej kolonizácie. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia boli dôsledky anglickej vlády v Indii najviditeľnejšie. Bolo narušené poľnohospodárstvo a prepukla chudoba a hladomor. Počas dvadsiatich piatich rokov zomrelo cca 15 miliónov Indov. Angličania Indiu ako svoju kolóniu čoraz viac vysávali.

Už od roku 1920 sa Gándhí angažoval v boji za národnú samosprávu Indie. 26. januára 1930 začal boj o nezávislosť. V roku 1935 vstúpil do Kongresu a stal sa neoficiálnym vodcom Indie. Gándhí nikdy nezastával oficiálny úrad, nikdy mu neprináležala výkonná moc, ale napriek tomu požíval značnú autoritu. Bol veľký antiimperialista, nepriateľ triedneho systému, v mnohom i komunista, praktický idealista, národný hrdina, duchovný guru, politik, právnik a taktik. Jeho život bol plný osobných obetí v honbe za svojim nenaplneným ideálom – slobodnou a zjednotenou Indiou. Jeho realizácia nebola možná a s rokmi si to stále viac uvedomoval.



Po ukončení pôstu boli na Gándhího spáchané dva atentáty náboženských fanatikov. Prvý (bomba v záhrade jeho domu) bol neúspešný. 30. januára roku 1948, vo veku sedemdesiatdeväť rokov vystúpil unavený a láskavý Gándhí k svojej poslednej kázni. Tri rany z revolveru náboženského fanatika Gódsého ho smrteľne zranili. Zomrel s úsmevom na perách a poslednými slovami požehnania svojmu vrahovi.

Tändzin Gjamccho

Meno Tändzin Gjamccho mnohým nehovorí nič. No pojem alebo titul, akým je Dalajláma, pozná určite väčšina z nás. Gjamccho je v poradí 14. duchovným, ktorý tento titul nesie. Narodil sa v roku 1935. Je najvyšší súčasný predstaviteľ lamaizmu, svetská a duchovná hlava Tibetu, intronizovaný v roku 1950.

Koncom päťdesiatych rokov vyvrcholila čínska agresia v Tibete a roku 1959 bol 14. dalajláma spolu so stotisíc krajanmi nútený ujsť pred čínskymi vojskami z Tibetu cez Himaláje do Indie, kde im všetkým bol udelený politický azyl. Exilovým sídlom 14. dalajlámu sa stala Dharmšála.



Jeho snahou je vzniesť morálnu výzvu na západné i východné civilizácie, chce poukázať na nespravodlivosť v náboženskej aj politickej sfére. Svoje názory vyjadruje hlavne cez média. Poukazuje na útlak v Tibete. K jeho oslobodeniu chce napomôcť nenásilnou cestou. Hlása myšlienky mieru a harmónie. Je jednou z najvplyvnejších intelektuálnych osobností na svete a akýmsi duchovným guru. Svoje učenie šíri hlavne prostredníctvom literatúry.

Komentáre