Cestovanie

Pochopte tureckú mentalitu a násilnosti vás už neprekvapia

"Dobrý pocit, keď si môžete slobodne vo svojom aute zakričať napríklad heslo „ješekur Kurdistan,” čo znamená slobodný Kurdistan, je na nezaplatenie."

Matej Šulc, 20. júna 2013 10:00 Krásne hotely, azúrovo modré more a dotieraví predavači. Asi takto by charakterizovala krajinu polmesiaca väčšina z nás. Turecko ale nie je iba turecká riviéra alebo Istanbul. O to prekvapivejšie je pre mnohých zhrozenie z tvrdých zásahov pri aktuálnych protestoch obyvateľstva. Turecko ale nikdy od svojho založenia vojenským generálom Kemalom Ataturkom v roku 1923 neprestalo byť autoritárskym režimom.

Sláva Ataturkovi

„Ataturk orospučudžú,” tak toto heslo v Turecku určite neskúšajte vysloviť! Hanebné oslovenie otca moderného Turecka je dodnes na basu. Kemal Ataturk je aj takmer osemdesiat rokov po svojej smrti považovaný za nedotknuteľnú osobu. Ak ste pravý Turek, je vašou psou povinnosťou ísť si ho uctiť do rozľahlého mauzólea v hlavnom meste Ankara. Máme tu Ataturkove auto, Ataturkovu loď, Ataturkove delo, či dokonca Ataturkove pero! A pochopiteľne aj jeho rakvu.

Program v mauzóleu je doslova nabitý. Striedajú sa tu žiaci, ktorí si prišli otca moderného Turecka uctiť kyticou kvetov, škôlkari s vlajočkami, ale aj delegácia z veľvyslanectva. A každých pätnásť minút hrá turecká hymna, pri ktorej všetko na chvíľu zastaví a ruka ide na srdce.

Samozrejmosťou je dokonalá bezpečnostná previerka ešte pred vstupom do areálu, keby náhodou chcel niekto Ataturkov odkaz o bojovnosti Turkov ohroziť. Celý areál je totiž posiaty tabuľkami s bojovnými heslami, ktoré Kemal zanechal ako svoj posmrtný odkaz novému Turecku. Občas mám pocit, akoby som sa vrátil o sedemdesiat rokov naspäť a oslavoval kulty osobností Lenina, Stalina či Hitlera. Píše sa ale rok 2013! Kemala cítiť po celej krajine. Jeho socha nesmie chýbať v žiadnom významnejšom meste, jeho históriu musí ovládať každý jeden školák.

Naštartované tanky

Slovám Ataturka je verná aj celá armáda. V oblastiach na východe Turecka, ktoré bolo Kemalom vyhladené od Arménov, a kde dodnes žije početná kurdská menšina, je perzekúcia obyvateľov na dennom poriadku. Pravidelnosťou sú vojenské kontroly všetkých prechádzajúcich áut, sledovanie ich pohybu a dokonca aj naštartované tanky a vojaci na stanovištiach so zbraňami namierenými na civilné obyvateľstvo! Žeby pre stále trvajúci vojnový stav s Arménmi z dôvodu nepriznanej genocídy z čias prvej svetovej vojny alebo s Cyprom pre obsadenie polovice ostrova? Skutočnou odpoveďou je ale dlhodobá perzekúcia domáceho obyvateľstva, ktoré sa hlási ku kurdskej menšine.

„Nesmieme ťa odniesť ďalej, polícia nás sleduje. Ak nás zastavia, budú sa zbytočne pýtať, prečo ideme preč zo svojho mesta a budú problémy,” vraví mi pohostinný Kurd z mestečka Kurtalan, ktorý sa mi rozhodol pomôcť v neznesiteľnom teple viac ako tridsiatich šiestich stupňov a odviezol ma do ďalšej dedinky pri hlasnom prehrávaní kazety s prejavmi zatknutého kurdského lídra Abdullaha Öcallana. Jeho prejavy sú pre Kurdov asi najobľúbenejšou populárnou hudbou. A nepustiť si Öcallana pri šoférovaní je jednoducho hriech a škoda.

Dobrý pocit, keď si môžete slobodne vo svojom aute zakričať napríklad heslo „ješekur Kurdistan,” čo znamená slobodný Kurdistan, je na nezaplatenie. Neskôr ale nezabúdajte, že na verejnosti to nepôjde. V regióne totiž býva okrem Kurdov aj množstvo Turkov a tí vyškolení kultom osobnosti Ataturka to jednoducho neznesú. Tak čo, ešte stále vám pripadá Turecko ako demokratická krajina, kde si môžu občania slobodne protestovať? Vyjadrite sa v diskusii.

Komentáre