Cestovanie

Perla Kaukazu vám vyrazí dych. A to nielen cenami

"Do Tbilisi sme sa chystali už dlhšie. Nielen pre narastajúcu popularitu, ktorú táto krajina má, ale samozrejme aj preto, aby sme si mohli na našej mape "odfajknúť" ďalší prebádaný kus zeme. "

TASR, dnes 12:09 Leteli sme cez Varšavu, poľská metropola je naše obľúbené miesto. Z letiska ponúka bezproblémový prechod miestnou MHD do centra a keďže sme mali na prestup takmer celý deň a so sebou len príručnú batožinu, tak sme tento komfort aj využili. Varšava ponúka množstvo zaujímavých miest, kaviarní i reštaurácií a jej spoznávanie si vyžaduje viac času. My sme to absolvovali pred dvoma rokmi, ale o tom niekedy nabudúce.



Do Tbilisi sme prileteli v noci a jazda taxíkom z letiska na ubytovanie nám naznačovala, že nás čaká parádne strávené trojdnie. Áno, bola síce tma, ale videli sme obrysy veľkých kopcov, rozžiarenú metropolu a cítili sme aj taký typický vzduch. Neviem ako to opísať, ale bolo jednoducho cítiť, že nie ste na Slovensku.

Priorita – vyriešiť dopravu

Za ubytovanie sme zaplatili okolo 200 eur, hotel bol zrekonštruovaný a ponúkal veľký priestor. Hneď po raňajkách sme sa vybrali na prvé spoznávanie mesta. Nebývali sme v centre, ale ani nie úplne na okraji, ale po celom Gruzínsku jazdia okrem MHD a takzvané maršutky. Ide o dodávky, ktoré vás odvezú kamkoľvek, podobná mestská doprava funguje dokonca aj v Bratislave smerom na Kolibu. Za prvú jazdu sme šoférovi zaplatili hotovosťou, pred ďalším nástupom už do metra sme si zaobstarali karty. Využili sme časové, platili nám po celú dobu pobytu, ale najpopulárnejšie sú karty Metro Money, za ktorú sa platí 2 lari (63 centov).



Karty sú vratné, pokiaľ si však uchováte účtenku a kartu vrátite v priebehu dvoch mesiacov. Cena za jazdu sa líši podľa počtu staníc medzi nástupom a výstupom. Čím viac jázd počas dňa absolvujete, tým sú lacnejšie, preto nemožno uviesť cenu za jednu jazdu. Všeobecne ale platí, že je to menej ako 1 lari (32 centov) a na krátkych trasách to môže byť aj 30 tetra, čo sú gruzínske drobné. Čo je však dôležité, karta Metro Money vám platí na všetky druhy dopravy, vrátane lanoviek, ktorých je v Tbilisi viacero.

Nádherné výhľady

Prvou lanovkou sme sa vybrali na pevnosť Narikala. Je otvorená 24 hodín denne, 7 dní v týždni. V areáli je neustále ochranka a vstup je zdarma. Cez pevnosť vedie turistický chodník. Z pôvodnej pevnosti sa zachovalo pomerne málo, ľudia sem chodia kvôli množstvu vyhliadkových miest. Jediná dobre zachovaná budova je Kostol sv. Mikuláša. V blízkosti sa nachádza aj Botanická záhrada. Pri našej návšteve však bolo okolo pevnosti postavené lešenie. Hold, aj takéto pamiatky potrebujú nový šat. Pešo sa odtiaľ dá prejsť k soche Matky Gruzínska. Táto ikonická stavba s originálnym názvom Kartlis Deda symbolizuje silu a odolnosť gruzínskeho ľudu. Mali sme šťastie na menej turistov, takže sme si pohodlne mohli spraviť veľa záberov bez toho, aby sme čakali v rade.



Z vrchu je vynikajúci výhľad na mesto, voľným okom nás ihneď zaujala jeho rozmanitosť. Stará časť priamo pod nami, o niečo ďalej zasa modernejší nádych. Nádherný je pohľad na domy priamo nad riekou Kura. Kura, v gruzínčine známa aj ako Mtkvari je rieka tečúca na východ južne od pohoria Veľký Kaukaz, ktorá odvodňuje južné svahy Veľkého Kaukazu na východe do Kaspického mora. Odvodňuje aj severnú stranu Malého Kaukazu, zatiaľ čo jej hlavný prítok Aras odvodňuje južnú stranu tohto pohoria. Kura začína v severovýchodnom Turecku, tečie do Gruzínska a potom do Azerbajdžanu.



Na vrchol Narikaly sme sa dostali lanovkou z Rike parku. Ten sa nachádza na ľavom brehu rieky Mtkvari, medzi štvrťami Avlabari a Chugureti. V 19. storočí sa tu nachádzali rôzne trhy, hostince a dielne. Dnes je to obľúbený moderný park medzi obyvateľmi Tbilisi a turistami. V parku sú vystavené rôzne sochy a predmety moderného umenia, ako napríklad obrovský klavír, šachovnica s meter vysokými figúrkami, pódium s amfiteátrom a ďalšie. Hlavnou atrakciou parku je však Most mieru. Navrhol ho taliansky architekt Michele de Lucci, spája park Rike s ulicou Erekle II a je obzvlášť krásny v noci, keď ho osvetľuje 50.000 LED diód. Počas teplejších mesiacov sa vedľa desaťmetrového kovového duba od Davita Monavardisašviliho koná Hudobná fontána so svetelnými šou. Na kmeni stromu je 25 dverí, ktoré predstavujú rôzne obdobia. Každý rok v októbri sa v parku Rike koná festival Tbilisoba, ktorý oslavuje rozmanitosť, kultúru a históriu hlavného mesta. Festival ponúka niekoľko zábavných aktivít, kulinárske výstavy a poľnohospodárske veľtrhy, ktoré sľubujú nezabudnuteľný zážitok pre všetkých zúčastnených. Park je vhodný pre deti a prispôsobený potrebám ľudí so zdravotným postihnutím.

Ikonický trh na Suchom moste

Po prechádzke centrom sme prešli okolo parlamentu, pred ním sedela skupinka mladých ľudí s vlajkami Gruzínska a Európskej únie. Mladí ľudia v Tbilisi majú jasno o smerovaní krajiny. Prešli sme až k Suchému mostu, kde nám spadla sánka. Doslova. Nachádza sa tu totiž trh, kde nájdete všetko od sovietskych memorabílií cez predmety do domácnosti až po umelecké diela. Je to živé miesto na hľadanie jedinečných suvenírov z vašich ciest. Suchý most dostal svoj názov podľa svojej polohy. Pred rokmi rameno rieky Kura vytvorilo malý ostrov medzi východným a západným brehom. Tento vodný tok odvtedy vyschol, ale názov sa uchytil. Blšie trhy ako je tento, vznikli po páde Sovietskeho zväzu, keď miestni obyvatelia potrebovali nájsť spôsob, ako vyjsť s peniazmi. Mnohí z prvých predajcov tu na Suchom moste predávali svoj vlastný tovar. Je to dedičstvo, ktoré pretrváva dodnes, hoci má novú cieľovú skupinu v podobe turistov.



Platí sa tu len v hotovosti a veľmi málo sa tu hovorí po anglicky, ale predajcovia sú priateľskí a prívetiví. Za uplynulé tri roky bol trh značne vylepšený, sú tu účelovo postavené stojany a stánky, ktoré môžu predajcovia využívať. Stále tu však vidíte aj ľudí predávať veci podivným spôsobom z rozkladacích stolov a kobercov rozložených na chodníku, ale trh je aspoň na pohľad organizovaní. Je veľmi pulzujúci a kúpite tu naozaj kadečo. Staré telefóny, zapaľovače, moderné umenie, staré ruské platne, mince. Ale napríklad aj ručne vyrezávané šachovnice, ktoré sú nádherné, ale samozrejme aj o niečo drahšie. A ak si aj nič nekúpite, nevadí. Po tomto trhu sa stačí len prejsť. Verte mi, je to jedinečný zážitok.



Jeden trh sme navštívili aj pri hlavnej vlakovej stanici, tam sme si do zásoby kúpili najmä koreniny. Ak totiž chcete ochutnať pravú dušu gruzínskej kuchyne, nesmiete vynechať Svanskú soľ. Táto tradičná zmes soli, byliniek a korenia pochádza z horskej oblasti Svaneti, kde sa po generácie používa ako univerzálne dochucovadlo takmer do každého jedla. Dodáva pokrmom hĺbku a dokonale vyváženú zmes bylín a korenia, ktorá obohatí aj to najobyčajnejšie jedlo. Dá sa použiť na mäso, ryby, zeleninu, vajcia alebo polievky, vždy dodá bohatú, mierne korenistú, jemne pikantnú a nádherne aromatickú chuť. To všetko vďaka premyslenej kombinácii cesnaku, koriandra, rímskej rasce, pískavice, kôpru a papriky, ktoré spolu vytvárajú dokonalý gurmánsky zážitok. Ja si bez nej už žiadnu grilovačku neviem predstaviť.

Po stopách Stalinovej sochy

Nedeľu sme sa rozhodli stráviť na výlete, vlakom sme si to namierili do mesta Gori. Je vám to povedomé? Áno, narodil sa tu on. Revolucionár, diktátor a vodca Sovietskeho zväzu od roku 1924 až do svojej smrti v roku 1953. Muž, ktorý mal na svedomí desiatky miliónov ľudských životov - Josif Vissarionovič Stalin. Cesta vlakom (dodávam, že moderným), nás stála asi 25 eur na osobu a trvala niečo málo cez hodinku a štvrť. Keďže bol víkend a Gori má len okolo 45.000 obyvateľov, trvalo nám dlhšie nájsť nejakú otvorenú reštauráciu. Bolo totiž ešte skoro ráno. Pri vlakovej stanici však bola otvorená pekáreň, preto sme si za 2.50 lari (80 centov) dopriali čerstvé a teplé Chačapuri. Je to národné jedlo tejto kaukazskej krajiny a dokonca sa prebojovalo až na miesto nehmotného kultúrneho dedičstva Gruzínska. Korene tohto jedla siahajú zrejme do 12.storočia a vo svojej podstate je mimoriadne jednoduché. Chačapuri totiž predstavuje slaný syrový koláč, ktorý vás poriadne na niekoľko hodín zasýti. Má viacero variácii, tak si môžete vybrať presne tú, na ktorú budete mať chuť.



V Gori sme samozrejme boli zvedaví najmä na Stalinovo múzeum. Po ceste k nemu sme minuli prázdny podstavec, na tomto mieste sa týčila obrovská socha tohto gorského rodáka. Tú odstránili v roku 2010 a nahradil ju pomník obetiam vojny medzi Gruzínskom a Ruskom v auguste 2008. Po soche sme však pátrali a dočkali sme sa. Najskôr sa však vráťme k múzeu. Dovnútra sme sa nedostali, bolo totiž zatvorené. Videli sme tak iba exponáty, ktoré sú pred ním. Najmä slávny Stalinov pancierový vlak, jeho rodný dom, ale aj menšia socha, údajne posledná na svete. Sklamaní sme teda hľadali náhradný program, počas neho sme si privolali taxík. Kto dá turistovi viac informácií ako taxikár? Ten náš sa volal Giorgi a po otázke, kde je spomínaná socha sa okamžite rozhovoril. Gruzínske úrady odstránenie bronzovej sochy totiž vopred neoznámili a celú akciu vykonali pod rúškom noci. Podľa jedného zo svedkov sa úrady snažili zabrániť nakrúcaniu akcie. Stalinova socha stála v centre Gori od začiatku päťdesiatych rokov, mnoho miestnych je dodnes na svojho rodáka pyšná. Giorgi tiež.



Podľa BBC bol bronzový Stalin v Gori posledným veľkým pomníkom diktátora na území bývalého Sovietskeho zväzu. Ale to sa nám nechcelo veriť. Po získaní nezávislosti v roku 1991 nadšení Gruzínci strhávali sochy Lenina a Stalina po celej krajine. Nie však v Gori. Obyvatelia mesta sa zhromaždili okolo sochy na centrálnom námestí a nikoho nenechali dotknúť sa monumentu. Diskusia o osude sochy sa rozprúdila opäť nedávno. Za jej odstránenie horovali predovšetkým stúpenci prezidenta Michaila Saakašviliho. Giorgi nám však povedal, že nám ukáže, kde socha stojí, respektíve kde leží. Prešli sme onedlho okolo veľkej policajnej stanice, v tom Giorgi pribrzdil. „Tam leží vo veľkom dvore stanice, neustále ju strážia,“ povedal a dodal viacero nepublikovateľných nadávok a len málo chýbalo, aby si neodpľul na volant. Pochopili sme, že tu asi s debatou o smerovaní Gruzínska smerom na Západ neuspejeme a radšej sme boli ticho. To sa nám napokon vyplatilo.

Dobrodružstvo na hranici

Museli sme totiž hľadať náhradný program a v tom môj syn požiadal Giorgia, aby nás zaviedol do dedinky Ergneti. Šofér sa len pousmial a súhlasil. Išli sme ani nie hodinu a dorazili sme na hranicu. Práve za touto dedinou sa totiž končí územie Gruzínska a za ním je Južné Osetsko, predtým autonómna oblasť Gruzínska, ktoré sa roky usilovalo o nezávislosť. Gruzínsko v reakcii na to zrušilo svoj autonómny štatút a začlenilo ho do iného regiónu. Prvý ozbrojený odpor a obete boli zaznamenané v novembri až decembri 1989. Aktívne boje prebiehali v rokoch 1991 až 1992 a skončili sa podpísaním Dagomysskej dohody, ktorá zaviazala strany (vrátane Ruska) k zastaveniu paľby a stiahnutiu ozbrojených formácií z konfliktnej zóny. Podľa rôznych správ prišlo o život až 10.000 ľudí a až 100.000 ľudí bolo vysídlených a stali sa utečencami. Konflikt medzi Gruzínskom a Južným Osetskom bol považovaný za zmrazený až do augusta 2008, keď vypukla päťdňová vojna medzi Ruskom a Gruzínskom. Následne Rusko uznalo nezávislosť Južného Osetska, čo viedlo k prerušeniu diplomatických vzťahov medzi Moskvou a Tbilisi.



Južné Osetsko dnes existuje ako nezávislá republika uznaná iba Ruskom a niekoľkými ďalšími krajinami. Pre väčšinu medzinárodného spoločenstva zostáva regiónom Gruzínska okupovaným Ruskom. Hneď ako sme sa priblížili ku hranici, ktorá bola opevnená ako počas bojovej zóny, nás obstúpili vojaci. „Vy ste novinári?,“ spýtali sa. Premýšľal som asi sekundu, keď zo mňa vyhŕklo: „Nie, sme turisti.“ Túto lož som vzápätí oľutoval, keďže jeden z vojakov mi odpovedal: „Keby ste boli novinári, tak vám to tu poukazujeme.“ Oblial ma studený pot a hromžil som sám na seba, že som nepovedal pravdu, ale nevedel som, či by som si neublížil. Napokon nám však vojak povedal, že aj ako novinári by sme potrebovali povolenie od ministerstva. A tak sme si nič nemohli ani odfotiť. Ale mali sme Giorgia. A ten nám hneď po tom, ako sme nasadli do jeho starej Toyoty povedal, vyberte foťák a foťte. A postavil sa autom tak, aby sme si mohli urobiť pár záberov priamo z okna.



Keďže vlak z Gori nám išiel až večer o 22.50 a my sme mali len krátko po 14.00 a mesto naozaj v nedeľu neponúkalo veľa možností, požiadali sme Giorgia, či nás neodvezie do nejakej reštaurácie. Posťažovali sme sa mu na náš osud, keď z neho vyhŕklo: „Kedy chcete ísť do Tbilisi? Ja vám vybavím maršutku.“ Išli sme sa teda najesť a po zruba hodinke nám Giorgi hlásil, že príde pre nás a odvezie nás na stanicu odchodu. Za celý tento čas strávený s nami a prejazdení viac ako 100 kilometrov si vypýtal 20 eur. Šokovať nás však stihol ešte raz, keď nám prezradil cenu odvozu do Tbilisi. Platili sme 7 lari na osobu (2,20 eur). Pripomínam, že za vlak sme dali na osobu 25 eur.

Gruzínsko chutí vynikajúco

Deň pred odchodom sme sa ešte rozhodli vyskúšať miestnu gastronómiu trochu inak. V okrajových častiach mesta sa totiž miestni obyvatelia živa tým, že varia aj pre návštevníkov. Nie je to klasická reštaurácia, prevádzkujú to vo forme domácej kuchyne v priestoroch svojho domu. Zamierili sme do jedného z nich a pochutili si na mnohých špecialitách. Chinkali patria k najtradičnejším jedlám celej krajiny a ak by Gruzínsko koketovalo s národným menu, rozhodne by ste ich tam našli. Svojim výzorom pripomínajú taštičky, ktoré majú rôznu plnku. Tie tradičné chinkali sú mäsové, no nájdete aj syrové či iné. Dodnes sa úplne presne nevie, kde sa v Gruzínsku chinkali vzali, ale niektorí tvrdia, že by mohli mať dokonca mongolský pôvod. Charčo je zasa niečo ako guláš, no chutí trošku inak. Nájdete v ňom kúsky hovädzieho mäsa, ryžu a exotickou prísadou je pasta tkemali z malých, zelených gruzínskych sliviek, pričom sa niekedy použijú aj vlašské orechy a napokon koriander. Má jemne ostrú, ale aj príjemne kyslú chuť.

My sme si pochutili aj na Škmeruli. Ide Škmeruli o gruzínsku špecialitu, kde sa mieša chuť kuracieho mäsa s dokonalou cesnakovou omáčkou. Tradične sa pripravuje v ketsi, hlinenej miske, kde sa naukladajú kúsky kuracieho mäsa a zalejú sa omáčkou z masla, mlieka a roztlačeného cesnaku. Tá chuť je nezameniteľná. Okrem tradičného jedla nás však zaujala aj akási vec na šnúrke, na ktorú sme narážali počas každej cesty okolo rôznych stánkov. Na prvý pohľad pripomínala „klobásku“ zavesenú na šnúrke, no nejde o žiadnu mäsovú špecialitu. Práve naopak, Čurčchela predstavuje oriešky nastoknuté na nitke a obalené v dokonalej zmesi zvanej felamushi, ktorá sa vyrába tradične zo zmesi hroznovej šťavy a kukuričnej múky. Nechajú sa vysušiť a vydržia aj niekoľko mesiacov. Podáva sa ku káve, alebo k čaju.

Ešte dlho po odlete sme na sebe cítili gruzínsku vôňu. Tbilisi môžeme len odporučiť a rozhodne sa sem ešte vrátime. Táto krajina totiž ponúka oveľa viac. Tak snáď niekedy nabudúce.

Komentáre