Cestovanie

DENNÍK CESTOVATEĽA: Aké veterány môžete vidieť na Kube?

"Zážitky, tipy, rady a odporúčania slovom aj obrazom. Tentokrát z exotickej Kuby."

Michal Hertlík, 3. decembra 2023 7:00 Bratislava/Havana 3. decembra (Teraz.sk) - Cestovať na Kubu je ako vrátiť sa späť v čase o 30 alebo 40 rokov, ale automobilovo je to akoby sa vrátiť o viac ako polstoročie. Karibská krajina má jeden z najstarších vozových parkov na svete, ktorý stojí za to vidieť pre tých, ktorí tam cestujú ako turisti, ale pre tých, ktorí tam žijú, je príliš starodávny, bežný a ničím výnimočný. Exotická Kuba ukrýva v sebe niekoľko neodmysliteľných symbolov, no tým z popredných je bezpochyby nablýskaný veterán preháňajúci sa malebnými uličkami starej Havany. Americké bouráky, ktoré zostali po kubánskej revolúcii uväznené na Ostrove slobody, prežívajú dlhé dekády bez náhradných dielov a často aj bez lacného venezuelského benzínu. Kuba je tak jediným miestom na svete, kde dodnes nenájdeme autobazáre, nieto ešte vrakovisko, pretože všetky autá sa doteraz stále používajú a bude tomu tak ešte veľmi dlho.

Kubánsky vozový park patrí medzi tie najzaujímavejšie na celom svete. Nikde by sme totiž nenašli také famózne udržiavané staré črepy, ktoré dennodenne brázdia kubánske ulice so zúrivým tempom. Pohľad na kubánske cesty je pohľadom do dávno zabudnutej minulosti, pretože pôsobia dojmom, že doslova zamrzli v čase. Po príchode na Kubu a po vyjdení z letiska, šok, ktorý zažijete z automobilov, je neopísateľný. Bol to aj môj prípad. Preháňajú sa tam desiatky a desiatky rokov staré americké vyblýskané aj ošarpané klasiky, ktoré na cestách spolunažívajú so starými socialistickými autami, ktoré by ste oveľa skôr čakali ešte niekde u nás v garáži, ako tu na Kube. Realita je však úplne opačná.



Prešlo už neuveriteľných 125 rokov, od kedy sa na tomto karibskom ostrove objavilo prvé auto v roku 1898. Jeho pôvod bol prekvapujúco iný ako z USA či ZSSR. Bolo z Francúzska. Američania však nenechali nič na náhodu a od začiatku 20. storočia to boli práve oni, kto na ostrove prevzal taktovku a začal diktovať dejiny – nielen v politike, ale aj v autách. Už v 20. rokoch Američania veselo importovali na Kubu svoje tovary vrátane amerických áut tej doby. Kubánske ulice sa tak pomaly ale isto začínajú zapĺňať tak, ako ich poznáme dnes.

40. a 50. roky 20. storočia sa považujú za zlatú éru kubánskych almendrónov, ako ich podomácky nazývajú Kubánci. Tento názov vznikol zo španielskeho slova almendra, čo v preklade znamená mandľa, pretože väčšina áut sa podobá na obrovské mandle. V tomto čase na Kubu prúdili americké značky ako Chevrolet, Chrysler, Ford, či Buick. Podľa štatistík sa pred embargom nachádzalo na ostrove vyše 140 tisíc týchto áut, z čoho len v Havane ich jazdilo cez 90 tisíc. Dnes sú tieto čísla už len bájnou minulosťou. K nim sa ešte pridali ďalšie staré americké klasiky Plymouthy, Lincolny, Cadillacy a Pontiacy, všetko ako vychytené značky zlatých rokov, ktoré každým rokom naberajú na svojej hodnote. Tancujú si v rytme pérovaných tlmičov a turisti sa za nimi otáčajú s nemým úžasom. Na popraskané fasády koloniálnych palácov sa ako v tieňovom divadle premietajú obrysy všetkých tých známych a dokonca aj dávno neexistujúcich značiek, ako bol Studebaker, Nash, Rambler, Edsel, Packard či DeSoto. Človek má pocit, že to je len obyčajná fatamorgána navodená kokteilmi z Floridity s riadnou dávkou kubánskeho rumu. Až po vytriezvení si však každý uvedomí, že táto dobová rozprávka s pradúcimi nablýskanými vozmi je realitou, ktorú má dotyčný možnosť zažiť.

Tie najviac naleštené klenoty parkujú pred havanským Kapitolom, ktorý je presnou kópiou toho slávneho z Washingtonu, D.C. Chrómované mriežky ich chladičov sa blýskajú do diaľky a pretiahnutá krídelká, o ktorých sa tvrdilo, že napomáhajú stabilite vozidla, akoby na človeka mávali, aby si práve ich zobral na jazdu po meste. Keď Kubánec vystúpi trebárs z ružovo nablýskaného Cadillacu Eldorado Brougham, ktorý je navyše prerobený ako kabriolet, pripomína to kúzelné predstavenie, počas ktorého sa mi zdalo, že na pár sekúnd zastal čas. Okrem výrazu almendrón sa týmto starým americkým klasikám hovorí aj máquinas, čo zo španielčiny znamená stroje, ale do nášho jazyka by sme si to mohli preložiť ako fára alebo bouráky. Ich veľkým milovníkom bol aj najznámejší obyvateľ Kuby Ernest Hemingway, vďaka ktorému sa preslávili niektoré miesta v Havane. Nevlastnil jedno, ale dokonca až sedem.



Gro dnešného vozového parku tvoria autá z doby pred embargom, teda spred roku 1960. Kubánci si dovtedy žili svoj vlastný pokojný život, americké autá išli na odbyt a nikomu by ani len nenapadlo, že raz príde deň, kedy sa všetko na ostrove totálne zmení. Ten moment prišiel s kubánskou revolúciou na čele s Fidelom Castrom, kedy sa Kuba akoby odtrhla od vtedajšej reality a ako reakcia na to bolo obchodné embargo zo strany USA. To zapríčinilo, že sa na Kubu prestalo všetko dovážať a razom si obyvatelia museli zvykať vystačiť s tým, čo dovtedy mali k dispozícii, vrátane svojich milovaných áut a aj súčiastok do nich.

V roku 1962 zaviedli Spojené štáty proti Kube absolútne embargo. Situácia sa náramne zmenila. Keďže na Ostrove slobody neexistujú žiadne oficiálne servisy a ani nie sú k dispozícii náhradné diely, kubánski majstri pracujú doslova so všetkým možným – od motorov z nákladných vozidiel, batérií z rybárskych lodí, až po využívanie súčiastok zo sovietskych áut, ktoré sa na Kubu dovážali medzi 70. a 90. rokmi zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol jediným spojencom Kuby. Takže pomedzi americké fára jazdia v komunistickom šate aj Lady, Volgy a Moskviče, ktoré svojským spôsobom spestrujú a šperkujú kubánsky vozový park.



Zatiaľ čo pre bežného turistu je Kuba ako dobrodružný sci-fi film alias komunizmus 21. storočia pod tropickými palmami, pre domácich obyvateľov je tamojší život veľmi ťažký. Od vypuknutia kubánskej revolúcie sa žiaden Kubánec prakticky nedostal k novému autu. Kvôli absencii náhradných dielov, ktorú zapríčinilo americké obchodné embargo, si musia majitelia áut vypomáhať všetkými možnými spôsobmi. Svoje plechové hračky zvárajú dokopy ako to len ide a jednoducho sa naučili svoje veterány udržiavať v chode za každú cenu. Niekedy ich drží pohromade viac myšlienka na prežitie a viera v lepšiu budúcnosť než zákony mechaniky a logiky. „My Kubánci si vždy poradíme, tu je každý automechanik“, smeje sa muž, podľa ktorého sa kúpa nového auta na Kube podobá sci-fi. Neustále musia miestni volať príbuzným v Miami, aby po tom, čo spravia tisíce fínt a rôznych okľúk, dorazili náhradné diely do Havany, už aj tak za predražené ceny. Napriek tým zručnostiam, ktoré vodiči almendrónov vždy preukazovali, skôr či neskôr všetky autá končili prepichnutím kolesa alebo poruchami, je to zákon života. Práve z tohto dôvodu sú poncherías, ako sa nazývajú lokálne opravovne, otvorené vo väčšine prípadov 24 hodín. Do módy sa posledne dostali farebné LED svetlá, ktoré nájdete takmer v akomkoľvek aute, čo vytvára zvláštny mix klasicizmu a modernosti. Tisíce starých automobilových deduškov stále nemá nárok na zaslúžený odchod na dôchodok. Hoci sú často v absolútne dezolátnom stave, stále musia slúžiť a voziť ľudí do práce či do školy. Múzeum funkčných veteránov pod holým nebom teda nájdeme len na jedinom mieste sveta – tu na Kube.

Almendróny slúžia v drvivej väčšine prípadov ako zberné taxi pre domácich obyvateľov, alebo tie luxusnejšie fára slúžia pre turistov. Stretnúť tu môžete neuveriteľné kúsky. V mestách, ako sú Trinidad či Santiago, stojí takmer na každom rohu nejaký ten namakaný voz a zatiaľ čo na vidieku stretnete skôr poničené a ošarpané autá, v mestách často narazíte na nádherne zachovalé a naleštené koráby, ktorých majitelia si väčšinou privyrábajú turizmom.

A nie je to žiadna lacná záležitosť. Zatiaľ čo miestni platia za odvoz pár drobných, cudzinci sa musia pripraviť na oveľa vyššiu sumu. Samozrejme je rozdiel, či si veterán zoberiete len ako taxi, alebo s nim chcete spraviť okružnú jazdu po Havane či inom meste. Okrem toho, že je to jeden z najlepších spôsobov, ako spoznať a vidieť ulice mesta a kľúčové oblasti, ako je Malecón, Kapitol, Námestie revolúcie, nasadnúť do niektorého z týchto kabrioletov, aby ste si užili promenádovú jazdu, je niečo, čo odporúčam hociktorému návštevníkovi Havany. Zvuk motora oceníte len vtedy, keď vodič šliapne na plynový pedál viac, ako je obvyklé. Poriadne burácanie transplantovaného motora z nákladiaku, namixované s kubánskymi rytmami zo zastaraného magnetofónu, je to pravé orechové, teda pardon, pravé šťavnaté kubánske.



Vodiči almendrónov sú autentickí géniovia volantu, schopní riadiť tieto autá, ktoré by boli v rukách kohokoľvek z nás neriaditeľné pre ich opotrebované spojky a prevodovky, alebo prudké zákruty, ktoré si vyžadujú silné kubánske ruky. Veď kubánske cesty nemajú ďaleko od tankodromu, sú plné dier, výtlkov a rozdrobeného asfaltu. Na mnohých miestach pamätajú ešte dotyk cestárov naposledy z predrevolučných rokov, teda v čase, keď sa na ostrov dostali posledné americké veterány. V 50. rokoch bola Kuba relatívne bohatou krajinou a mať auto bolo štandardom strednej triedy. Majitelia veteránov dobre vedia, že majú v rukách zlatý poklad, ktorý ich po tom, čo padol komunistický režim, môže kedykoľvek zabezpečiť do konca života. V Spojených štátoch totiž čakajú tisíce milovníkov veteránov, až si budú môcť zájsť pre nádherné kúsky, ktoré skôr či neskôr vyšperkujú ich zbierky. Tieto kubánske „šperky“, mnohokrát skryté v súkromných garážach alebo zabudnuté v záhradách niektorých domov, sa budú tešiť svojej atraktivite a stúpajúcej hodnote ešte po veľmi dlhý čas.

Komentáre