Život

REKORD: Forenzní vedci zmenili dejiny,identifikovali 500-ročnú mŕtvolu

"DNA a genealógie potvrdili, že pozostatky objavené pod parkoviskom v centre Leicesteru patrili poslednému anglickému panovníkovi z rodu Yorkovcov, Richardovi III. Padol v slávnej ´vojne ruží´."

Zdeněk Urban, 6. decembra 2014 10:00

Forenzní vedci vyjasnili identitu kostry spod parkoviska v centre Leicesteru. Odpočívala presne na historickými prameňmi opísanom mieste v zvyškoch kostola františkánskeho kláštora Greyfriars. Kláštor bol zrušený počas anglickej reformácie v roku 1538 a zbúrali ho.

Uzatvorili tým zrejme zatiaľ najstarší úspešne vyriešený súdnolekársky prípad. Súčasne je to najstarší prípad identifikácie historicky známej osoby podľa DNA. Kosti patrili anglickému kráľovi, Richard III. zahynul v bitke na Bosworthskom poli pred 529 rokmi, 22. augusta 1485.

Tento záver uverejnil osemnásťčlenný medzinárodný vedecký tím v prestížnom časopise Nature Communications. Viedli ho genetička Tori Kingová a historik Kevin Schürer z University of Leicester (Veľká Británia). Okrem ich krajanov tvorili tím odborníci z Nemecka, Francúzska, Rakúska, USA a Holandska.

Shakespearov „zloduch“

Richard III. (1452-1485) bol posledný panovník z priamej vetvy Plantagenetovcov (Yorkovci, „biela ruža“), dynastie, ktorá vládla v Anglicku vyše 300 rokov.

Zhodou okolností bol aj posledný anglický kráľ, ktorý zahynul v bitke. Víťazným protivníkom bol Henrich Tudor z vetvy Lancasterovcov („červená ruža“), následne Henrich VII. Misku váh v bitke naklonila zrada, porušenie sľubu zasiahnúť do boja na kráľovej strane zo strany lorda Stanleya, ktorý mal za manželku matku Henricha Tudora.

William Shakespeare spodobnil Richarda III. vo svojej rovnomennej historickej hre, predlohe Kordovho klasického filmu, ako priam prototyp zápornej postavy. Mal to byť zlovoľný, intrigánsky hrbáč, plný mocibažnosti a nenávisti. Shakespeare však tvoril v ére dynastie Tudorovcov, potomkov Henricha VII. To zaiste vplývalo na jeho diela. Kostra z Greyfriars ukázala, že Richard III. trpel skoliózou, čo mu vysúvalo nahor jedno rameno. No hrbáč nebol.

V úhrne mal štíhlu, jemne stavanú, ale svalnatú postavu. Býval to celkom pekný mladík, zomrel ako 32-ročný. To ladí s dobovými svedectvami. Aj z úst dám, ktoré ho osobne poznali.

DNA od vzdialených príbuzných

Vedci získali vzorky genetického materiálu dvoch dnes žijúcich príbuzných Richarda III., Michaela Ibsena a Wendy Duldigovej. Identifikovali ich genealógovia. Obaja sú potomkami Richardovej sestry Anne z Yorku (1439-1476). V 16. a 18. pokolení.

Členovia tímu analyzovali viacero genetických markérov. Sústredili sa pri tom na úplnú mitochondriálnu DNA, ktorá sa dedí po materskej línii, a na markéry chromozómu Y, dedené po otcovskej línii. Vzorky spomenutej dvojice a ďalších piatich genealógmi deklarovaných príbuzných Richarda III. (tentoraz po otcovskej línii) porovnali so vzorkami z kostry.

V prípade mitochondriálnej DNA našli dokonalú zhodu. V prípade markérov chromozómu Y, skúmaných cez mužských príbuzných z línie vojvodov z Beaufortu, odlišnosti. To zvlášť neprekvapuje, keďže pri toľkých generáciách sú vysoké šance na falošné otcovstvo. V tejto línii sú tiež najmenej dvaja dodatočne legitimizovaní synovia narodení mimo manželstva.

V súhrne platí, ak sa uvážia aj anatomické a všetky súvisiace okolnosti (miesto hrobu, historické pramene), že Kostra 1 zo zrúcanín leicesterského kláštora Greyfriars je mimo akýchkoľvek rozumných pochybností pozostatkami kráľa Richarda III.

Modrooký portrét

Podľa špecifických genetických markérov sa tiež podarilo určiť, že kráľ Richard III. mal takmer určite modré oči a pravdepodobne blond vlasy, prinajmenšom v detstve.

Týmto znakom sa najviac podobá jeden z jeho najskorších známych portrétov, uchovávaný v Society of Antiquaries of London, namaľovaný okolo roku 1510. Bohužiaľ, všetky známe portréty tohto panovníka vznikli 25 rokov a dlhšie po jeho smrti.

Tento portrét je tiež najmenej dodatočne upravovaný. Ostatné sa zdajú byť viac-menej kópiami portrétu z Royal Collection, kde je kráľ čiernovlasý a tmavooký, ako ho spodobnil nezabudnuteľný Laurence Olivier vo filme Alexandra Kordu z roku 1955. Iný, ako naznačuje jeho DNA. Je ale fakt, že ľuďom, ktorí sú v detstve blond, môžu neskôr vlasy stmavnúť.

Tori Kingová plánuje dekódovať celú DNA Richarda III., čo poskytne ešte podrobnejšiu predstavu a možnosť porovnávať s portrétmi i historickými správami.

Hrob pod parkoviskom

Pozostatky Richarda III. odkryli v septembri 2012 vykopávky na mieste, kde staré plány Leicesteru označovali polohu kláštora Greyfriars. V jeho kostole bol panovník podľa viacerých historických prameňov pochovaný. Presnejšie: v chóre.

Vykopávky riadili s finančnou podporou viacerých inštitúcií odborníci z University of Leicester. Celý výskum iniciovala Philippa Langleyová z Richard III Society.

Dvojročná vláda

Richard III. nastúpil na trôn v roku 1483 po smrti svojho staršieho brata, kráľa Edwarda IV. Predtým bol, ako vojvoda z Gloucesteru, krátko regentom za jeho nedospelého staršieho syna, Edwarda V. Parlament však vyhlásil za nelegitímne Edwardovo manželstvo s Elizabeth Woodvilleovou. Tým aj jeho potomkov, zvlášť dvoch synov v detskom veku. Richarda preto v súlade so zákonom, nech za tým bola hocaká politika, stavy vrátane cirkvi povýšili na trôn.

Obaja chlapci boli presťahovaní do londýnskeho Toweru a čoskoro zmizli. ( Jedným z obvinení na adresu Richarda III. je, že ich nechal zavraždiť, aby upevnil svoju vládu. Časť historikov to vyvracia, kráľ zabíjať synovcov nepotreboval. Okolnosti sú však nejasné a nemožno vylúčiť ani jeho vinu, priamu či nepriamu. Faktom je, že rebélia voči nemu v roku 1483 chcela využiť princov. V Toweri sa dvakrát našli dvojice detských kostier. Sugestívny je najmä nález z roku 1674, keď ich kráľ Karol II. dal pochovať vo Westminsterskom opátstve.

Richard III. bol na ten čas dobrý administrátor. Časť opozície voči nemu pramenila z jeho opatrení v prospech štátu. V tomto sa prejavil porovnateľne schopný ako jeho vladársky veľmi talentovaný starší brat. Pripomínal ho aj tým, že bol skvelý vojvodca a vojak. Napokon v poslednej bitke odvážnym útokom takmer zvíťazil. Zabil ho ranou do hlavy istý waleský rytier, po strate prilby. Opis zranení z bitky sa zachoval a pomohol identifikovať kostru.

Nelegitímni králi?

Nový výskum sprevádza istý zaujímavý zreteľ. Dokonca môže mať kľúčový historický význam. Súvisi so spomenutými prerušeniami dedičnej línie falošnými otcovstvami, ktoré vyplývajú z markérov chromozómu Y.

Najmä ak nastalo v piatich generáciách medzi Jánom z Gentu (1340-1399), mladším synom kráľa Edwarda III. (jeho potomkami nastalo rozčlenenie Plantagenetovcov na yorkovskú a lancasterskú vetvu), a Richardom III. Ak sa to stalo medzi Edwardom III. (1312-1377) a Jánom, potom by Jánov syn, prvý lancasterovský panovník Henrich IV. (1367-1413) a jeho priami potomkovia Henrich V. a Henrich VI., nemali legitímny nárok na trôn.

Nepriamo by to platilo aj pre dynastiu Tudorovcov, ktorú po víťazstve nad Richardom III. založil potomok lancasterovskej vetvy Henrich VII. To znamená, že aj pre Henricha VIII. (so šiestimi manželkami) a jeho následníkov, vrátane slávnej Alžbety I. Dtto, ak by k falošnému otcovstvu došlo už medzi Jánom z Gentu a jeho synom Jánom Beaufortom, earlom zo Somersetu. Pre Lancasterovcov to proste nevyzerá dobre.

Na druhej strane, ak by k falošnému otcovstvu došlo v ktorejkoľvek z troch generácií medzi Edwardom III. a Richardom, vojvodom z Yorku (1411-1460), otcom Edwarda IV. i Richarda III., legitímny by nebol ani nárok týchto vladárov yorkovskej vetvy na trôn. Zamotané, že?

ODPORÚČAME AJ:
VSTUP ZAKÁZANÝ: Tajomstvá Nitrianskeho hradu
Sedem najbizarnejších rekordov: Neuveríte v čom ľudia dokážu zabodovať
Toto čarovné vianočné video vás prenesie do roku 1914
Netradičné príbehy o víne: Labužníci si vychutnávajú aj trojpenisové
LIKE DŇA: Ako by vyzerali hrdinovia a zločinci v 16. storočí?

Komentáre