Cestovanie

Kjóto, to je Japonsko v najčistejšej forme

"Prvé kroky návštevníkov mieria k Zlatému pavilónu Kinkakudžim. Tento zlatom pokrytý jav vytvára spolu s okolitým jazerom s lotosmi a záhradami dokonalú harmóniu medzi prírodou a výtvorom človeka."

Romana Juhásová, 30. augusta 2014 6:00

Kjóto Foto: Romana Juhásová

Aj niekdajšie tisícročné cisárske mesto Kjóto figurovalo v roku 1945 spolu s Hirošimou a Nagasaki na zozname cieľov atómovej bomby. Americký minister vojny Henry L. Stimson mu ale udelil milosť. Podľa niektorých zdrojov stála v pozadí rozhodnutia číra nostalgia a očarenie krásami mesta chrámov, v ktorom s manželkou kedysi strávil medové týždne. Iní romantické pozadie odmietajú a veria v pragmatickejšie dôvody skúseného diplomata.

Faktom ale ostáva, že Stimson Kjóto niekoľkokrát navštívil a o pôsobivosti uličiek lemovanými drevenými domami s lampiónmi a stoviek svätýň nezapochybujú ani tí najracionálnejší. Mesto, ktoré sformovala história pre tento raz na oplátku ovplyvnilo ju.

Minulosť verzus budúcnosť

Vďaka milosti je Kjóto aj dnes Japonskom v tej najčistejšej forme. U mnohých turistov, ktorí sa chcú dotknúť tradície, padne prvá voľba práve na tento žijúci skanzen s obdivuhodnou koncentráciou historických pamiatok. Iní sem prichádzajú šinkanzenom z Tokia, oddýchnuť si od ruchu veľkomesta a vychutnať ľudovú architektúru. Paradoxne, víta ich ultramoderná stanica, futuristický skvost, ktorý je sám o sebe atrakciou a cestujúcich láka hustou podzemnou sieťou reštaurácií, obchodov so suvenírmi, delikatesami i módnymi butikmi. Vlaková stanica tradičný obraz na moment rozbíja a ukazuje, že pozerať sa treba aj smerom do budúcnosti. Výnimkou nie sú ani moderné nákupné ulice, mesto Harukiho Murakamiho predsa musí byť aj "cool".

Kde stretnúť gejšu?

Späť k tradícii – v spojitosti s japonskou kultúrou sa nielen obdivovateľom krásnych žien vynorí obraz gejše alebo po správnosti gejko. Domovom ich príťažlivého sveta bolo práve Kjóto. Podľa turistického portálu Japan Travel Info tu v súčasnosti žije už len okolo tisíc žiačok majko a dvesto vyučených gejko.

Kjóto Foto: Romana Juhásová

Stretnúť ich cupitajúc po ulici je v súčasnosti skutočnou raritou, no kto chce skúsiť svoje šťastie, nemal by vynechať prechádzku po štvrti Gion. K náhodnému stretnutiu môže dôjsť aj pri posedení v tunajších útulných drevených reštauráciách či čajovniach, kde profesionálne spoločníčky v tom najlepšom zmysle slova trávia večery. V dave ich nájdeme ľahko, ich nezameniteľný výzor sa napriek uplynutému času nezmenil. Ich tváre sú biele, pery červené a kimoná bohato zdobené. Hlavným centrom výroby týchto tradičných hodvábnych odevov bolo a stále je práve Kjóto.

Tým, ktorých vábi pre západ exotický svet gejší, pravdepodobne neunikol filmový počin, adaptácia rovnomenného románu Gejša. Spomínate si na mladú Sayuri bežiacu cez "tunel" z oranžových brán? Scéna sa odohráva vo Fušimi Inari-taiša, v jednej z najnavštevovanejších japonských svätýň. Je zasvätená bohovi ryže a sake, ako napovedajú tunajšie sochy, jeho poslom je líška. Na výnimočnosti jej pridávajú práve tisícky oslnivo sfarbených tori.

Človek a príroda

V Kjóto sa koncentruje obrovské množstvo pamiatok a prvé kroky návštevníkov zväčšia mieria k tej najnavštevovanejšej a najfotografovanejšej – k Zlatému pavilónu Kinkakudžim. Na príťažlivosti mu neuberá ani fakt, že ide o repliku originálu z roku 1397, ktorý zničil požiar. Tento zlatom pokrytý jav vytvára spolu s okolitým jazerom s lotosmi a záhradami dokonalú harmóniu medzi prírodou a výtvorom človeka. Ten do prírody zasahuje, pestuje malé aj obrovské bonsaje, usmerňuje vodopády. V japonských záhradách nenájdeme nespútanú divokú prírodu, všetko má svoje miesto, všetko je starostlivo premyslené.

Kapitolou samou o sebe sú zenové záhrady, ktoré úplne narúšajú našu západnú predstavu o záhradách plných pestrofarebných kvetov, rastlín a života. Tá najslávnejšia sa rozprestiera v chráme Rjóandži. Tvorí ju niekoľko skál a jej netradičný vzhľad a kompozíciu len ťažko popísať a ešte ťažšie vysvetliť. V konečnom dôsledku, žiadny jednoznačný návod zámerne neexistuje, vysvetlenie má nájsť každý "filozof" samostatne. Nad jej štyrmi tajomstvami možno hĺbať sediac na drevenej terase.

Myseľ prebudí ochutnávka tunajšieho netradičného zeleného čaju. Má slanú príchuť, zahreje ako slepačí vývar a dostať ho možno len na tomto mieste. V malom obchodíku predávajú aj pre Kjóto typické sladkosti Jatsuhaši so škoricou. Pochutí si ten, kto starej mame rád odjedal z ešte surového cesta, tieto šatôčky ho pripomínajú textúrou aj chuťou. K tomu slaný čajový vývar a domáce menu je napriek tisícke kilometrov na svete.