Život

Dunajská Atlantída a mesto, ktoré nestojí na svojom mieste

"Z obávanej úžiny dunajských kataraktov ostala len majestátna vodná cesta a príroda pokorená priehradou Železné vráta. Pod vodou skončil aj ostrov, na ktorý politici dlho zabúdali. "

Vladimír Kampf, 29. októbra 2014 12:00

V Oršove funguje jeden z najlepších vodáckych klubov. Foto: Vladimír Kampf

Pevnosť Golubac, pozoruhodná ukážka stredovekej architektúry, stráži po prúde rieky vstup do 150 kilometrov dlhého horského úseku dunajských kataraktov, ktoré končia známou úžinou Železné vráta. Po dokončení priehrady hladina vody vystúpila o 34 metrov. Plavba sa zjednodušila, 22 400 ľudí na hraničnom úseku Rumunska a Srbska sa však muselo presťahovať.

Na dolnom konci kataraktov nad Železnými vrátami je mestečko Oršova. Rozpačitý pomník socializmu, vodného diela a ľudskej slabosti.

Večerný zážitok

Okrem turistického ruchu zamestnáva miestnych aj moderná lodenica v ktorej si dávajú stavať lode na mieru aj nároční Holanďania. Žeby sa tu žilo, na pomery Európskej únie, aspoň štandardne, sa povedať nedá.
O tom, že nie je všetko ružové svedčí aj môj večerný zážitok, keď som sa vracal z nákupu v supermarkete na brehu lagúny. Oproti nemu je obrovské tmavé parkovisko a za ním park na nábreží. Skrátil som si cestu krížom. Uprostred tohto priestoru som stretal troch či štyroch tichých zhrbených mladých chalanov. V poslednej chvíli sa mi zdalo niečo zvláštne. Neskoro. Dvaja mi zdrapli nákup – fľašu dobrého rumunského vína, dvojdecku tiež dobrého koňačiku a veľkú fľašu koly. Ľahkej. Kým mi prvý dvaja nečakane vytrhli fľašky z rúk, zvyšok partie ma surovo zhodil na zem. Reval som, dostal tri symbolické kopance a partia bola preč. Asi išli osláviť úspešný lup. Mali čím.

"Aj mňa okradli. Na Slovensku v Bratislave. Vzali mi doklady a peniaze," vzdychol si učiteľ z Oršovy Petre Patasanu. "Ale, možno to aj tam u vás boli Rumuni," dodal so širokým úsmevom.

"Kedysi to bolo malebné mestečko. Bolo tu krásne," hovorí Petre, učiteľ fyziky na miestnom lýceu. Zozbieral som zopár dobových fotografií a predstavoval si čulý ruch zašlých čias, ktorý vystriedala dnešná šedivosť. Petre len súhlasne kýval hlavou.

Niekdajšia škola pre lodníkov je dnes štandardné lýceum. Foto: Vladimír Kampf

"Mestečko ležalo rovno pri rieke. Bývalé ulice sú dnes dobrých tridsať metrov pod hladinou. Z domov, ktoré kedysi stáli pri nespútanej rieke postavili nové domy. Svet na hlavných uliciach vyzerá pustý. A Oršova za rohom. Nič, len domy. Na druhej strane lagúny vlaková stanica. Za mostom dunajský prítok riečka Cerna. Kostol, malý trh, námestíčko s kopou obchodov s tovarom z druhej ruky a nejakým lacným čínskym brakom."

Turci z ostrova

Pokušenie niekdajšej exotiky sála zo starých fotografií. Nielen Oršova, ale aj malý ostrov hneď vedľa nej mali zvláštne čaro. Ada-Kaleh tiež pochovala voda. Škoda.

Na začiatku 15. storočia aj toto územie obsadili Turci. Bola to ich strategická oblasť. Dunaj medzi skalami bol ľahko kontrolovateľný.

Bývalé mesto. Aj ono stálo rovno na brehu rieky. Foto: archív Vladimír Kampf

Po tureckých nájazdoch a ich odchode domov zostalo najmä na Balkáne niekoľko ucelených tureckých komunít. Jedna z nich bola aj na ostrove Ada-Kaleh. Akési výsostné územie. Prežívali tu až do čias výstavby obrovskej priehrady. Až Železné vráta poslali posledné zvyšky tunajších Turkov do ich rodnej krajiny, do Turecka. Po vojnách sa totiž stalo, že na ostrov vždy zabudli, a tak papierovo zostal až do zaplavenia turecký.

Ostrovu sa pre jeho strategický význam hovorilo aj Gibraltar Osmanskej ríše. Ešte kým ho zaplavila voda na ňom pracovali archeológovia a historici, aby čo najpodrobnejšie zmapovali jeho minulosť. Dodnes zostalo nevysvetlených niekoľko záhad, ktoré dali niekdajšiemu ostrovu prívlastok: Atlantída dunajských kataraktov. Aj tá je už stratená.

Záhadný odchod

Nikto doteraz nevysvetlil, ako sa miestni dostávali k rôznym novým návykom, veciam a potrebám, keď socialistické Rumunsko zostalo odrezané od okolitého sveta. Kým v susednom Bulharsku boli na Turkov doslova pogromy a museli si svoje mená pobulharčovať, na ostrove Ada-Kaleh sa im darilo bez problémov. "Jedného dňa, pred dokončením priehrady sa pobalili a odišli," spomína Petre. "Nikto tu nezostal. Sú preč. Aj ich odchod je pre nás nepochopiteľná záhada. Vraj všetci odišli do Turecka."