Cestovanie

Slovenskí novinári v Iráne: Tvárili sa, že sú študenti filozofie

"Irán ako skvelá destinácia pre putovanie po vlastnej osi? Mladí slovenskí cestovatelia, medzi nimi aj novinári, nazreli za negatívny mediálny obraz, s ktorým sú pravidelne v styku. "

Romana Juhásová, 2. decembra 2014 9:00

Keď sa povie Irán, mnohých napadne terorizmus, nepokoje, bezprávie. Irán je aj dnes v západných predstavách zakorenený ako synonymum nebezpečnej nestabilnej krajiny, v ktorej na návštevníka nič dobré nečíha. Martin, Lukáš, Kristína, Zuzana a Dominika sa do Iránu vybrali po vlastnej osi a bez predsudkov. Na krajinu nepozerali ako na netolerantný islamský štát, ale ako na kolísku civilizácie plnú zaujímavostí a za nálepkou teroristov našli vzdelaných a hrdých ľudí a priateľov. Svoje povolanie a vzťahy si ale nechali pre seba.

Počas tohto leta ste niekoľko týždňov strávili cestou po Iráne. Čo vás motivovalo k výberu práve tejto, netypickej destinácie?

Zuzana: Irán je podľa mňa skvelá krajina, je to jedna z kolísok civilizácie a v niektorých veciach je neuveriteľne vyspelý. V Perzepolise sme sa napríklad dozvedeli, že tamojšie ženy už tristo rokov pred našim letopočtom chodili na platenú materskú dovolenku. Výhodou je aj neprítomnosť davov turistov.
Dominika: Svoju rolu zohral aj časový faktor. Nový prezident Rúháni je otvorenejší západu a situácia je momentálne pomerne pokojná, čo sa môže kvôli vysokej nezamestnanosti a napätiu kedykoľvek zmeniť.

Ako ste sa na cestu pripravovali? Robili ste si prieskum o bezpečnostnej situácii?

Dominika: Vzhľadom na moje zamestnanie som si prieskum robiť nemusela. Ako redaktorka zahraničného spravodajstva prichádzam prirodzene do kontaktu s aktualitami z celého sveta, aj z Iránu. Mala som dojem, že všetky správy, ktoré prichádzali z agentúr, boli negatívne ladené – púštna búrka, MERS, padnuté lietadlo, nepokoje po voľbách, popravy. Irán sa ocitol aj v zozname krajín, kam sa neodporúča cestovať. Človeka to možno mierne znepokojí, keďže sa do danej krajiny onedlho chystá, ale snažili sme sa myslieť pozitívne a zistiť si aj priaznivé informácie. Tento mediálny obraz bol skôr problémom pre našich prirodzene starostlivých rodičov a okolie ako pre nás.
Zuzana: Myslím, že mediálny obraz sa v poslednej dobe celkom dobre preklápal. Avšak väčšina našich rodičov kládla znamienko rovnosti medzi Irán a Irak a rodičovské pudy im zatemnili všeobecno-politický rozhľad. (smiech) Preto sme si dali dosť veľkú prácu na tom, aby sme vytvorili pozitívne ladené rešerše. Čerpali sme najmä z cestovateľských portálov, blogov a podobných nespravodajských obsahov, ktoré odrážali reálnu cestovateľskú skúsenosť. K ceste do Iránu sme pristupovali zodpovedne, všetko sme si naštudovali a správali sme sa disciplinovane.

V čom ste sa obmedzovali?

Dominika: Zatajovali sme našu prácu, klamali sme, že sme vyštudovali filozofiu. Taktiež, že sme len slobodní kamaráti, pričom pravdou je, že sú medzi nami dva páry. Viackrát sme bývali oddelene, partnerské prejavy ako držanie rúk na verejnosti neprichádzali do úvahy. My, dievčatá, sme samozrejme na chvíľu pozmenili šatník a cestovali v ženskej časti autobusu. Obmedzení sme boli aj v otázke prístupu na internet a sociálne siete, to sa ale dalo jednoducho obísť. A samozrejme, nepili sme alkohol. Prvé pivo po dvoch týždňoch sme si dopriali v Arménsku, čo bolo veľmi príjemné.

Na cestách Iránom ste využívali couchsurfing. Rozhodli ste sa tak z finančných dôvodov, pre ušetrenie?

Kristína: Áno aj. Keď sme prišli do Iránu, veľmi skoro sme zistili, že tamojšie ceny sú vyššie, ako sme predpokladali a peniaze sa nám rýchlo míňajú. Mali sme len hotovosť, európske karty tam nefungujú. Couchsurfing sme zvažovali už pred vycestovaním, ale nájsť ubytovanie pre piatich sme považovali za nereálne. Priamo v Iráne som z finančných dôvodov skúsila rozposlať zopár žiadostí a z večera do rána mi odpísali asi traja ľudia. Zaujímavosťou je, že sme bývali aj u Iránca, ktorý má najviac pozitívnych referencií na svete. Človek by nečakal, že najpohostinnejší couchsurfer bude práve z Iránu.

Ako ste sa s domácimi dorozumievali?

Zuzana: Po anglicky. Ak Iránec nevie po anglicky, do troch sekúnd zoženie iného, ktorý jazyk ovláda. Veľmi nám ale pomohlo, že sme sa naučili čísla vo farsi, keďže v anglickom jedálnom lístku často neboli uvedené čísla. Každému odporúčam naučiť sa čísla.


Mali ste aj vďaka couchsurfingu možnosť nahliadnuť do každodenného života domácich?

Zuzana: Do reálneho života sme trochu nahliadli aj vďaka couchrurfingu, pretože mnoho Iráncov vedie v súkromí iný život ako na verejnosti. Sú uvoľnenejší, ženy doma kľudne nosia aj minisukne a opätky. Medzi štyrmi stenami údajne prebiehajú i večierky a to aj s domácim vínom. Sú to také dva svety, jeden na verejnosti, druhý v súkromí.
Dominika: Myslím, že za nahliadnutie do reálneho života by sa dala považovať aj návšteva záhrad v Isfaháne v piatok, jediný deň voľna. Celý deň v nich piknikovali niekoľkogeneračné rodiny, jedli, hrali futbal, modlili sa a trávili spolu čas.

Vieme, aký je na Slovensku obraz o Iráne. Ako je tomu naopak?

Martin: Jediné, čo poznali, bolo Československo a Zbrojovka Brno, takže veľa toho o našej krajine nevedeli.
Lukáš: Veľmi sa zaujímali o náboženstvo. Aj keď sme nechceli, skoro s každým sme sa dostali do serióznych debát o politike a náboženstve. Na kresťanstvo sa nás spytoval aj svätý muž na najsvätejšom mieste Shirázu.
Zuzana: Keď sa nás pýtali na naše vierovyznanie, chlapci radšej nehovorili, že sú neveriaci. Je lepšie veriť v hocičo ako byť neveriaci. S týmto postojom som sa osobne stretla aj počas štúdia v Indonézii. Je to veľmi tolerantná krajina, kde nájdete mešitu vedľa katolíckeho kostola, ale pre tamojších je jednoducho nepochopiteľné, ako môže niekto nemať vieru. Podobne je to aj v Iráne.


Na aký zážitok najradšej spomínate?

Lukáš: Skvelým zážitkom bola offroad jazda na dunách a následné nocovanie v púšti v spacákoch.
Martin: Môj zážitok je tragikomický. Boli sme si pozrieť najstaršiu mešitu v Iráne, náhodou sme sa ocitli kúsok od nej, v nádhernej dedinke s kamennými domčekmi. Ja som do minaretu nešiel, keďže nie som fanúšik výšok. Zrazu na mňa z desiatich metrov padá neidentifikovateľný objekt, aby som sa mu vyhol, decentne som o krok ustúpil na bok. Ukázalo sa, že to bola mačka, ktorá na mňa z nepochopiteľných dôvodov skočila z minaretu.
Zuzana: Z miest ma najviac očaril Yazd. O skvelé zážitky a dobrý pocit sa ale zaslúžili najmä ľudia a konverzácie s nimi. Mala som pocit, že Iránčania sú veľmi ušľachtilí, hrdí a vzdelaní, čo sa neprejavuje povýšenosťou, ale kultivovaným vystupovaním. Úprimne si cenili, že sme si niečo o ich krajine naštudovali a naozaj sa o ňu zaujímali. Z názorov, že všetci moslimovia sú teroristi, si robili žarty.
Kristína: Veľmi si zakladali na tom, aby na cudzincov zanechali čo najlepší dojem. Niekedy až príliš, napríklad keď nás na pasovej kontrole na hraniciach medzi Iránom a Arménskom pustili pred desiatky ľudí a trvali na tom, aby sme nestáli v rade. Vtedy sme sa cítili až nepríjemne. Boli šťastní keď videli, že sme spokojní a náš dojem z krajiny je pozitívny.

Spomínate na niečo aj v negatívnom zmysle?

Martin: My sme Irán prežili neuveriteľne pozitívne. Stretli sme len úžasných ľudí, ale ľudia nie sú režim. K režimu sa nemôžem vyjadrovať, lebo tam nežijem a nemal som absolútne žiadnu skúsenosť so štátnymi zložkami.
Lukáš: Určite sú aj tam zlí ľudia, ale tí sú všade. Po pravde, prvý nepríjemný pocit ma prepadol až po príchode, na autobusovej stanici v Bratislave.

ODPORÚČAME AJ:
Zažite neodolateľnú vianočnú atmosféru v Dolnom Rakúsku
Toto je sedem divov lyžiarskeho sveta. Vedeli ste o nich?
Kensingtonské záhrady: Ocitnite sa v rozprávke uprostred Londýna
Nový trend v cestovaní: Študenti nedali za cestu po Európe ani cent
Dosť bolo turistických pascí! Na cestách si doprajte domáce jedlo

Komentáre