Cestovanie

Leto sa blíži: Štvrtý tip, dobrovoľníctvo v zahraničí

"Veľkým dobrodružstvom bolo putovanie po džungli, kde som celkom sám, bez mapy a telefónneho signálu, narazil na čerstvé stopy jaguára. Aj takto spomína na svoje dobrovoľníctvo Zdenko Somorovský."

Romana Juhásová, 26. apríla 2014 6:00

Prečo čoraz viac mladých obetuje čas a energiu „dobrovoľníčeniu“? Kompenzácia sa síce neponúka vo forme financií, ale osobnostný a profesijný rast, nové priateľstvá, kultúrne zážitky, sebarealizácia, skúsenosti a dobrý pocit na duši nepochybne majú svoju hodnotu. Dobrovoľníci sa angažujú v rôznych oblastiach spoločenského života, od humanitárnych programov, cez ochranu ľudských práv, zvyšovanie gramotnosti, ochranu životného prostredia, jednoducho v akejkoľvek aktivite prospešnej pre spoločnosť. Pomoc pramení z vlastnej motivácie a slobodnej voľby. Dobrovoľníkom môže byť každý a to v akejkoľvek jemu blízkej oblasti.

Rôznorodé zahraničné projekty sprostredkováva Európska dobrovoľnícka služba, UN Volunteers či rada mimovládnych organizácií, ktoré sa združujú do Platformy dobrovoľníckych centier a organizácií (INEX, Savio, eRko, GLEN, Človek v ohrození a iné), alebo študentské organizácie ako AISEC.

Projektu „Cross continents through culture" zameraného na prácu s deťmi v rozvojových krajinách sa zúčastnil aj Slovák Zdenko Somorovský. Do Brazílie vycestoval v roku 2012, počas roka mu boli domovom rozvojové a edukačné centrá. O konkrétnych dobrovoľníckych aktivitách, no i o cestovateľských zážitkoch z Južnej Ameriky porozpráva v rozhovore.

V čom spočívalo Vaše dobrovoľnícke pôsobenie v Brazílii?

Ako dobrovoľník som pracoval vo vzdelávacom centre pre mládež v mestách Lavras a Pocos de Caldas, v štáte Minas Gerais. Vyučoval som tam cudzie jazyky, históriu, geografiu, pomáhal pri divadelných predstaveniach, krúžkoch tanca, žurnalistiky a ďalších aktivitách. Organizoval som fotografické projekty a veľký úspech mali aj prezentácie o Slovensku na miestnych školách. Pre deti bol Európan hotovou atrakciou.

Aké sú radosti dobrovoľníka, respektíve kedy sa dostavujú pocity zadosťučinenia?

Vybavuje sa mi spomienka na manželský pár, ktorý chodil ku mne aj s malým dievčatkom na angličtinu. Pripravoval som ich na cestu do Kanady. Keď sa vrátili, s veľkou vďakou mi podávali ruky, vraj som im veľmi pomohol. Vtedy prišiel pocit, ktorý hrial na srdci.

Ako by ste zhodnotili prínos dobrovoľníctva nielen pre spoločnosť, ale aj pre Vašu osobu?

Prvé, čo mi napadne, je, že som spoznal veľa dobrých ľudí a naviazal priateľstvá. Okrem toho je to celá škála nových vedomostí o brazílskej histórii, kultúre s jej zvykmi a tradíciami, ako aj množstvo zážitkov, ktoré som nazbieral počas ciest naprieč krajinou. Ďalšia vec je, že som sa naučil po portugalsky, čo ma osobne veľmi teší. Celkovo si myslím, že som vďaka ročnému pobytu osobnostne povyrástol. Brazília vo mne jednoducho zanechala nezmazateľnú stopu.

Aké boli prvé dojmy z geograficky, no najmä kultúrne tak vzdialenej krajiny. Zažili ste nejaké kultúrne šoky?

Prvé dojmy boli veľmi pozitívne, keďže som nemohol uveriť, že sa mi to po viac ako ročnom čakaní podarilo. Kultúrne šoky som po príchode skutočne zažíval. Jeden z prvých je pojem o čase. Tam ho má každý dostatok a málokto sa kvôli tomu stresuje. Napríklad dohodnúť sa s niekým na presnej hodine stretnutia neznamená, že sa s tým človekom aj reálne uvidíte. Jednoducho nepríde a nedá o tom ani vedieť. A navyše to neberie ako niečo zlé. Ďalšia vec, na ktorú spomínam je, že v mojom meste neexistovali odpadkové koše, ale odpad v igelitových taškách obyvatelia hádzali na zem. Smetiari ich potom každý večer zbierali a azda preto bolo na uliciach množstvo pouličných psov.

Ktorý zážitok vám najintenzívnejšie rezonuje v pamäti?

Zážitkov je veľa, ťažko sa vyberá jeden, keďže som si splnil niekoľko dlhoročných snov. Vždy som chcel vidieť Amazóniu a spojiť si moje predstavy s reálnym životom. Po mojej desaťdňovej plavbe po rieke Amazonka sa mi to aspoň sčasti splnilo. Rovnako veľkým dobrodružstvom bolo putovanie po džungli, kde som celkom sám, bez mapy a telefónneho signálu, narazil na čerstvé stopy jaguára. Krvi by sa mi človek vtedy nedorezal, ale vravel som si, netreba sa báť. Nakoniec som si večer rozložil stan vedľa vodopádu a ráno sa schuti vykúpal na Adama (smiech). Medzi moje príjemné spomienky patria aj večerné posedenia s priateľmi na pláži s praskajúcim ohníkom a palmami nad hlavou. Krásna predstava, nie?

Vraj ste navštívili domorodý indiánsky kmeň. Ako ste sa do ich prostredia dostali?

Od malička som túžil vidieť indiánov a preto som v štáte Amazonas pátral, ako sa k nim dostať. Po radách od miestnych som sa malou loďkou doplavil za kmeňom Desana Tucana, ktorého prílušníkov žije v Brazílii a Kolumbii asi 1500. Návšteva kmeňa bola pre mňa veľkým zážitkom. Keď náčelník Raimundo Kibukurum predvádzal rituál o stvorení sveta, mal som zimomriavky po celom tele. Náčelník počas rituálu zobral do rúk ozdobenú kopiju, začal s ňou hrkať ako s korálikmi a zároveň dupal ľavou nohou, kde mal uviazané mušle. Z úst mu do rytmu vychádzali ťahavé slová v jazyku desana. Do toho ostatní muži udierali na bubny a tancovali. Bolo to vzrušujúce, tajomné a magické.

Z Južnej Ameriky ste si priniesli krásne zábery. Čo sa s nimi teraz, po príchode, bude diať?

Aktuálne pripravujem výstavu, ktorá bude k videniu v Košiciach počas brazílskeho festivalu filmov. Pripravujem aj brazílsku fotopublikáciu, ktorou by som rád osviežil slovenský knižný trh.

Vyskúšali ste si prácu na kávovej plantáži. Ako sa táto možnosť naskytla?

Ja som veľmi zvedavý človek a káva ma ako exotická plodina fascinuje. Chcel som vedieť, ako sa zbiera, ako vyzerá taký kávovník. Opäť som kvôli tomu svoje okolie zasypával otázkami, ako sa dostať na nejakú plantáž, aby som spolu s robotníkmi zbieral kávové čerešne. Keď sa mi to podarilo, zažil som spolu s nimi krásny deň na "oberačke". Presvedčil som sa o tom, že je to náročná manuálna práca, ale stretol som tam opäť veľa dobrých ľudí. Nakoniec z toho vznikla aj zaujímavá reportáž pre istý slovenský týždenník.

Prináša dobrovoľníctvo občas i náročné chvíle?

Podľa mňa je veľmi dôležité vedieť sa prispôsobiť daným podmienkam celého projektu. Ak niekto hľadá chyby a zabúda na dobré stránky, môže to byť pre dobrovoľníka utrpenie. Napríklad my sme bývali v starom dome, kde nám behali obrovské potkany po povale a niekedy nám dokonca vyžierali ovocie a zeleninu na stole. Ďalšia vec je finančné zabezpečenie. Dobrovoľník má nízky mesačný rozpočet a pre niekoho, kto je naučený veľa míňať, sa môže ľahko stať, že za týždeň nebude mať čo jesť. Azda najdôležitejšie je, že treba vedieť vychádzať s ľudmi. O tom to celé je. Tešiť sa, že sa vôbec takáto krásna príležitosť naskytla a nemárniť čas neprimeranými sťažnosťami.

SÚVISIACE ČLÁNKY:
Leto sa blíži: Tretí tip, letná škola

Leto sa blíži: Druhý tip, brigáda v zahraničí

Leto sa blíži: Prvý tip, roadtrip

Komentáre