Život

R. Brat: Dubček v našom filme bude obyčajným smrteľníkom

"Prečítajte si rozhovor s dramaturgom Romanom Bratom."

TASR, 17. novembra 2017 8:00
Na archívnej snímke z roku 1991 je predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR Alexander Dubček v jeho pracovni v Prahe. Foto: TASR/Vladimír Benko
Po skončení štúdia španielskej a slovenskej literatúry a jazyka pôsobil vyše dvadsať rokov v Literárnej redakcii Slovenského rozhlasu. Okrem redaktorskej práce sa venoval rozhlasovej a televíznej tvorbe. Vo vydavateľstve Slovart zakladal prvú edíciu beletrie MM. Dnes je dramaturgom hranej tvorby RTVS. Stojí za úspešným televíznym seriálom Tajné životy, zaoberal sa aj prípravou očakávaného dvojdielneho filmu o Márii Terézii a momentálne dohliada na projekt Krátka jar, dlhá zima, film venovaný Alexandrovi Dubčekovi, ktorý sa k divákom dostane budúci rok. "Dubček v našom filme bude obyčajným smrteľníkom so všetkými emóciami, nijaký hrdina, ani muž na piedestáli v rámci československej politickej špičky," hovorí v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky spisovateľ, scenárista, prekladateľ a dramaturg Roman Brat.

Dokudráma o výnimočnej osobnosti


V produkcii RTVS vzniká film o Alexandrovi Dubčekovi. Ste dramaturgom projektu Krátka jar, dlhá zima. Ako vznikol?

Pred viacerými rokmi sa mi dostal do rúk scenár o Dubčekovi, za ktorým stál istý autorský kolektív, no najmä Ľuboš Jurík ako autor námetu. Musím objektívne povedať, že ten materiál nebol dobrý. Príbeh pôsobil veľmi epicky a opisoval Dubčekov život od detstva až po jeho smrť. Bolo mi jasné, že RTVS má ambíciu vyrobiť čosi iné. Čosi dramatickejšie, divácky príťažlivejšie, pútavejšie, no najmä komornejšie. Oslovil som pána Juríka a požiadal ho, aby mi napísal iný námet. Uvedomoval som si, že niečo, čo môže symbolizovať Dubčekov ľudský a politický život, tkvie v roku 1968, keď sa dostal na vrchol, ľudia ho akceptovali, bol pre nich predstaviteľom socializmu s ľudskou tvárou. Vedel som, že ak budeme akcentovať toto obdobie v jeho živote, trafíme klinec po hlavičke. Ľuboš Jurík nám takýto námet dodal. Potom som oslovoval scenáristov, ktorí by ho rozpracovali a dostali do finálneho literárneho tvaru. Dlho sa nám nedarilo. Vystriedal som ich viacerých, no nebol som spokojný s ich prácou. Mal som konkrétnu predstavu a tá sa naplnila až oslovením pána Viliama Klimáčka, ktorý dostal námet do tvaru, čo vystihoval podstatu nášho zámeru.

Pripravovaný film má byť dokudrámou. Čo si majú diváci pod týmto pojmom predstaviť?

Dokudráma ako subžáner hraného televízneho filmu akcentuje aj prítomnosť archívnych pôvodných dokumentárnych záberov, v tomto prípade z roku 1968, 1969. Pôdorys filmu bude naozaj dramatický, náš film bude hraný, no materiály z archívu RTVS z hľadiska autentickosti a dotvárania atmosféry budú zohrávať veľmi dôležitú úlohu.

Ste etablovaný spisovateľ, scenárista. Necítili ste v sebe potenciál, že by ste scenár k filmu o Dubčekovom reformnom úsilí v roku 1968, ktoré poznačilo milióny ľudských osudov, napísali vy osobne?

Určite nie, jednak v sebe nenosím takú ambíciu, a potom, prišlo by ku konfliktu záujmov. Ako dramaturg nemôžem byť zároveň autorom takéhoto projektu. No myslím si, že celkom dobre som sa "vyšantil" ako dramaturg v spolupráci so scenáristom a autorom námetu. Prinášal som celý rad podnetov, ktoré môžem vnímať ako istý vklad do tohto projektu.

Aká bola úloha dramaturga v prípravnej fáze filmu o autorovi historického experimentu – socializmu s ľudskou tvárou? Aj ste pátrali po filmoch, ktoré už boli o Dubčekovi nakrútené?

Hraný film o Dubčekovi neexistuje, jestvuje viacero dokumentárnych filmov, ale my sme k 50. výročiu invázie do Československa chceli ľuďom ponúknuť dramatické dielo. Preto som oslovil pána Juríka. Uvedomoval som si, že v ňom budem mať nielen autora námetu, ale aj spoluscenáristu. Rátal som s ním ako s človekom, ktorý má faktografiu v malíčku, ustráži nielen dramatickú zložku scenára, ale aj historickú. Dubček ako osobnosť nie je učebnicovým hrdinom spred mnohých storočí, aby sme si mohli dovoliť fabulovať. Vždy je to tak trošku problém, vedieť skĺbiť všetky atribúty faktografie a hranej tvorby do jedného celku. Aby sme boli verní, a zároveň nenudili faktografiou. Museli sme nájsť zlatú strednú cestu. Preto sa nám spočiatku nedarilo a vystriedali sme viacerých scenáristov.

Ľudská tvár Alexandra Dubčeka


Dokudráma Krátka jar, dlhá zima v réžii Laca Halamu sa má na obrazovky dostať budúci rok pri príležitosti 50. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Na čo sa majú diváci pripraviť?

Dubčeka vyobrazíme v troch rozhodujúcich fázach života z hľadiska jeho ľudských postojov, človečenského obrazu, ale aj jeho politického pôsobenia. Roku 1968, ktorý je ústredným motívom filmu, vnímame Dubčeka ako človeka plného eufórie a očakávania. Ľudia ho potľapkávajú po pleci, usmievajú sa naňho, Dubček je odrazu v centre pozornosti celej spoločnosti. Druhá podoba Dubčeka reflektuje okamihy invázie, vtedy pôsobí rozčarovane, dokonca pobúrene. V Kremli, kde následne rokuje s Rusmi, pôsobí tvrdohlavo, je nervózny. Neskôr ho v dvoch alebo troch obrazoch vidíme v 70. rokoch, keď sa už uňho prejavuje istá miera rezignácie, ako človek aj politik je úplne odstavený. Záver filmu ho zobrazuje po novembri 1989, v čase, keď sa môže zhlboka nadýchnuť. Udalosti ho opäť vynášajú do vysokých funkcií v rámci československej politiky, ale postupne zisťuje, že socializmus s ľudskou tvárou sa nekoná, už sa nekoná vôbec nijaký socializmus, je to historický prežitok. Doba pokročila a spoločnosť, česká i slovenská, sa vyberá úplne inou cestou, a jemu dávajú najavo, že je len akýmsi prežitkom a v daných procesoch už nemá miesto. Vtedy ho zobrazujeme ako človeka deprimovaného, ktorý si uvedomuje, že už ho politici neberú veľmi vážne a stáva sa len symbolickou pomlčkou v názve Česko-Slovensko.

Predlohou snímky bol Juríkov román Alexander Dubček - Rok dlhší ako storočie. Je to objemné dielo, čo všetko sa z neho zmestilo do filmu?

Kniha vyšla v čase, keď sme prvú verziu scenára už mali napísanú. Neznamená to však, že pán Jurík pri písaní námetu z nej nečerpal, ale jeho Dubčekov životopis je naozaj úplne iné dielo. Pre nás boli dôležité len niektoré míľniky v Dubčekovom živote a historické udalosti, ktoré nám slúžia ako rámec na zobrazenie jeho psychiky, ľudskej podstaty. Nás menej zaujímalo to, čo akcentujú dokumentárne filmy, chceme ľuďom ukázať Dubčeka ako dramatickú postavu. Ako niekoho, kto sa dokáže nielen radovať a usmievať sa, objímať sa s ľuďmi, ale aj ako človeka, ktorý má strach, váha, kalkuluje. A takisto sa vie nahnevať, vyjadriť sklamanie z postoja sovietskych súdruhov, ktorí z toho, čo sa udialo v Československu, absolútne nič nepochopili. Alebo chápali až priveľmi dobre, a práve preto intervenovali. Dubček v našom filme bude obyčajným smrteľníkom so všetkými emóciami, nijaký hrdina, ani muž na piedestáli v rámci československej politickej špičky.

Málo ľudí vie, že počas rokovaní v Moskve Dubček fyzicky a psychicky skolaboval. Naznačujete, že do filmu sa dostali aj tieto intímne situácie?

Kremeľské rozhovory z hľadiska možného prieniku do Dubčekovej psychiky sú veľmi dôležité. On jediný v Kremli vzdoroval, hádal sa s Rusmi. Samozrejme, nakoniec podpísal, jediný, kto nepodpísal, bol František Kriegel. Dubček vystupoval veľmi energicky ako človek, ktorý je sklamaný z postoja svojich súdruhov, nenachádzal však oporu. Zisťuje, že všetci v jeho okolí majú tendenciu sa vzdať, všetko ututlať, len aby neprišlo k najhoršiemu. Keďže medzi najbližšími nenachádza oporu, celkom zjavne nemal v sebe dostatok síl ďalej vzdorovať, hádam preto podpísal.

Film má zaujímavé herecké obsadenie. Hlavnú úlohu stvárňuje v Prahe etablovaný Banskobystričan Adrian Jastraban. Boli aj iní adepti na postavu Dubčeka?

S Dubčekom sme sa trápili rovnako, ako sa teraz trápime so Štefánikom, lebo vzniká aj film o Štefánikovi. Režisér prišiel s nápadom osloviť pána Jastrabana. Povedali sme si - prečo nie, veď podobnosť nemusí byť stopercentná, môže zostať typologická. A takto sme postupovali aj pri iných známych osobnostiach - Kosygin, Brežnev, Podgornyj. Ale potom, keď maskéri dostali do rúk Adriana Jastrabana, naozaj z neho vygenerovali veľkú podobnosť s Alexandrom Dubčekom, funguje to výborne.

V týchto dňoch si pripomíname 25. výročie úmrtia Alexandra Dubčeka. Zachytáva tragický moment a posledné chvíle politika a štátnika aj váš film?

Len okrajovo, tieto chvíle v jeho živote z hľadiska dramatickej štruktúry filmu neboli pre nás ťažiskové. Samozrejme, haváriu zaznamenáme, ale nekomentujeme, ani neskúmame jej pozadie, ani nerozoberáme jej príčiny.

Spisovateľ, scenárista, prekladateľ a dramaturg Roman Brat, archívna snímka. Foto: TASR/Martin Baumann


Inšpirovala ho manželka


Vy máte kariérne výročie. Pred 35 rokmi ste vyštudovali odbor slovenčina - španielčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Odvtedy ste sa venovali prekladu umeleckej literatúry a okrem dramaturgie aj písaniu scenárov. Veľmi dôležitá je však vaša práca v oblasti literatúry pre deti a mládež. Kedy ste v sebe objavili spisovateľa?

Spisovateľom je aj ten typ autora, ktorý pripravuje rozhlasové a televízne scenáre. A tým som sa venoval už po nástupe do Slovenského rozhlasu. Ale je pravda, že svoju prvú knižku som napísal až po štyridsiatke. Potrebu začať písať knižky som pocítil v čase, keď Slovenská televízia prestala vyrábať animované večerníčkové rozprávky. V práci pre deti som našiel nielen značnú mieru očarenia a uspokojenia, ale rokmi som ju začal vnímať ako svoje poslanie. Povedal som si, že keď nemôžem písať večerníčky, budem sa venovať knižnej tvorbe.

Vraj vo vás lásku k literatúre a cudzím jazykom prebudila len 15-ročná dievčina, ktorá tiež 15-ročného chlapca očarila krásou a múdrosťou, a neskôr sa z nej stala vaša manželka, prekladateľka umeleckej literatúry...

Moja manželka Marika je nielen mojou celoživotnou láskou, ale aj celoživotnou prekladateľkou švédskej literatúry. Už ako 15-ročná o sebe tvrdila, že chce byť prekladateľkou. Znie to priam neskutočne! Doteraz ma fascinuje, ako bola vyzretá, už v tom veku mala načítané neskutočné množstvo kníh. Debaty o literatúre ma výrazne poznačili, no a s pribúdajúcimi rokmi sa mi dostávali pod kožu tak výrazne, že som sa ju rozhodol ísť študovať na FFUK.

Našli ste v hispánskej literatúre aj inšpirácie?

Našiel, a pomerne dosť. Najmä v latinskoamerickom magickom realizme. To je typ literatúry, ktorý mi veľmi konvenuje. Jeho predstaviteľom je Gabriel García Márquez, no nebol ani zďaleka prvý, kto sa etabloval v tomto smere. Alejo Carpentier, Miguel Ángelo Asturias... To sú páni, ktorí študovali vo Francúzsku a dokázali skĺbiť francúzsky surrealizmus s latinskoamerickou ľudovou slovesnosťou. A táto zmes surrealizmu a ľudovej slovesnosti vygenerovala magický realizmus. Je to niečo podobné ako naša lyrizovaná próza, zmes svojskej nadrealistickej poetiky a ústnej ľudovej slovesnosti.

Okrem kníh pre deti a mládež ste napísali aj tri knižky pre dospelých. Túto časť literárnej tvorby ste však uzavreli, prečo?

Celkom programovo som ju uzavrel, pretože som dospelým povedal všetko, čo som mal na srdci. Objasnil som im, čo som chcel, a potom som pochopil, že dospelí sú na tom oveľa lepšie ako deti. Majú z čoho vyberať. Malí čitatelia síce majú rozprávok dosť, ale deťmi sú aj začínajúci tínedžeri, a tí veruže nemajú čo čítať. Po úvodných rozprávkových knižkách som sa viac než sedem-osem rokov venoval výlučne tínedžerom a písal som pre nich realistické príbehy. Pred pár dňami mi vyšla nová knižka, v ktorej som sa vrátil k najmenším deťom. Zachcelo sa mi rozprávok.

V súčasnosti mladí ľudia čelia rôznym nástrahám, nie sú to len drogy. Internet ich vzdeláva a zabáva, ale môže byť tiež priestorom na šikanovanie. Píšete aj o takýchto témach?

Šikana v klasickom zmysle slova bola témou mojej prvej knižky pre tínedžerov. Volá sa Môj anjel sa vie biť. Rozpráva príbeh o 11-ročnom šikanovanom Oskarovi a riešim v nej veselým spôsobom vážny problém. Knižka bola nesmierne obľúbená práve preto, že bola zábavná. Roku 2015 som napísal knižku Zlo nemá na kúzlo zameranú na internetové šikanovanie. Trinásťročná Maťa čelí vážnej hrozbe na sociálnych sieťach. Musí si s ňou poradiť, no nie je to vôbec jednoduché.

Verný svojmu umeniu


Ako si dnes spomínate na svoje "rozhlasové" obdobie? Po skončení štúdia ste vyše 20 rokov pôsobili v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu. V jednom rozhovore ste priznali, že ste tejto inštitúcii chceli byť verný po celý svoj produktívny život...

Ponúk, ktoré mohli zmeniť moju rozhlasovú kariéru, bolo v mojom živote naozaj veľa. A medzi nimi aj také, ktoré sa "neodmietajú". Keď sa delila federácia, ponúkli mi prácu na ministerstve zahraničných vecí v diplomatických službách. Všetko som veľmi starostlivo zvažoval, no napokon som zistil, že literatúra je pre mňa jedno veľké dobrodružstvo, ktoré ma celoživotne udržiava v kreatívnej atmosfére. Vymeniť ju za úradnícky honor, by bola z mojej strany veľká nerozvážnosť. Pekne som sa poďakoval a ostal som tvoriť v rozhlase. No a potom sa to celé to zmenilo.

Tá zmena prišla v roku 2006, keď veľa verných rozhlasákov odišlo z inštitúcie a poslucháči prišli o svoje obľúbené programy. O ktoré relácie prišli tí vaši?

Najočividnejšie to bolo v oblasti umeleckých žánrov. Po nástupe nového vedenia sa pomerne dlhý čas nevyrábali napríklad rozhlasové hry. Ktovie prečo! Dovtedy sme každoročne vysielali 40 - 50 premiér rozhlasových hier. Všeličo sa v rozhlase zmenilo. Mnohé programy sa objemovo scvrkli, aj ich kvalita značne pokrivkávala. Ale teraz nie je mojím zámerom robiť analýzu spomínaného obdobia. Už je to za mnou a ja som sa posunul niekam inam.

Za svojimi čitateľmi cestujete po celom Slovensku. Čo deti na besedách najväčšmi zaujíma?

Dnešná generácia detí je úplne iná, ako sme boli my. Keď sme mali spisovateľa na besede, mlčali sme ako partizáni, nikto sa nič nespýtal. Dnes sú deti veľmi zvedavé a aktívne, pýtajú sa úplne na všetko. A ich otázky sú často veľmi invenčné. Napríklad v Leviciach sa ma jedno dievčatko spýtalo: Pán spisovateľ, vieme o vás, že ste študovali španielčinu, prekladáte zo španielčiny, cestujete po Španielsku. Čo je pre vás španielska dedina? Výborná otázka! Chlapec na besede v Ružinove v Bratislave sa ma spýtal: Pán spisovateľ, moja babka povedala, že spisovatelia boli kedysi chudobní, vy ste na tom ako? Deti sú huncúti, pýtajú sa nielen na knižky, ale aj na rodinu, na môj vek, na Španielsko, chcú, aby som im rozprával po španielsky.

Ako je to so záujmom detí o literatúru? Ešte stále platí, že čítajú veľmi málo a čas venujú len počítačom, tabletom a šikovným telefónom?

Samozrejme, že nové technológie výrazným spôsobom zasahujú do života detí. O tom niet pochýb. No deti od útleho detstva do veku začínajúcej puberty ešte vždy čítajú, dokážu si nájsť čas na knižku. Je to predovšetkým zásluhou rodičov, ale celkom isto aj učiteľov a knihovníkov.

Na záver by sme mohli televíznych divákov navnadiť na ďalšie projekty, ktoré ich okrem filmu Krátka jar, dlhá zima čakajú na obrazovkách. Spomínali ste projekt Generál o legendárnom Štefánikovi...

Projekt Generál o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi má výborný východiskový scenár. Jeho autorkou je Mariana Čengel Solčanská. Verím, že aj finálna podoba filmu a televízna miniséria budú rovnako vydarené. Projekt Generál by sme chceli vysielať pri príležitosti 100. výročia Štefánikovej smrti.

Patríte medzi plodných autorov, na konte máte vyše 20 kníh. Na čo sa môžu tešiť najbližšie vaši čitatelia?

V lete som dopísal knižku pre staršie deti s názvom Prečo zmizol kráľ Fraňo. Ide o klasickú rozprávku s detektívnou zápletkou. Klasická však nebude kompozícia rozprávania. Povedal som si, že ak sa celospoločensky bavíme o kvalite čítania a o čítaní s porozumením, tak deťom pripravím kompozične trošku tvrdší oriešok. Nech text sledujú pozorne a nech si zároveň uvedomia, že život nie je med lízať. Ale aby som nevyzeral ako tyran, príbeh som rozčlenil rozličnými typmi písma, aby sa deti lepšie orientovali.

V decembri vás čaká oslava okrúhleho životného jubilea, chystáte sa bilancovať?

Nechystám sa ani oslavovať, ani bilancovať. S manželkou sme veľkolepým spôsobom oslávili štyridsiatku, päťdesiatku, ale šesťdesiatku si pripomenieme len v úzkom kruhu. My v podstate bilancujeme každý deň. V našom prípade je to neustále ponáranie sa do seba a vyhodnocovanie, čo som mohol a nemohol urobiť, či som premrhal alebo nepremrhal nejaké možnosti a príležitosti. Ak takto človek bilancuje každý deň, nepotrebuje bilancovať pri výročiach.

A čo by vám urobilo najväčšiu radosť? Máte vysnívaný dar k šesťdesiatke?

Určite netúžim po darčeku materiálneho charakteru. Materiálne veci mi veľa nehovoria. Ak Boh dá, možno sa mi ešte podarí napísať zopár kníh. Aby sa deti tešili. A ja s nimi!

ODPORÚČAME TIEŽ:
Rozhovor: Vrátil sa zo zahraničia, aby spoznával krásy Slovenska
Skupina Lucie pripravuje nový album. Predstaví ho aj na Slovensku
M. PRONEKOVÁ: Na smrť sa nedá pripraviť, ani si na ňu zvyknúť
Emma Drobná vydala debutový album, texty si napísala sama

Komentáre



Používaním stránok Webmagazin.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac