Život

Riaditeľ Lúčnice: Folklór vyvoláva srdečné reakcie po celom svete

"Marián Turner je od roku 2007 generálnym riaditeľom Umeleckého súboru Lúčnica. Popri riaditeľskej funkcii pôsobí aj ako odborný hudobný poradca pri nahrávkach filmovej hudby. "

TASR, 6. februára 2017 9:00
Marián Turner je generálnym riaditeľom Lúčnice od roku 2007. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Bratislava 22. januára (TASR) – Marián Turner (*5.1.1968, Bratislava) vyštudoval hru na flautu na bratislavskom konzervatóriu, a potom na Vysokej školy múzických umení. Počas profesionálnej hudobnej kariéry účinkoval v orchestroch Umeleckého súboru Lúčnica, SĽUK-u, Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, Slovenskej filharmónie, medzinárodného orchestra United Philharmonic Vienna.

Z aktívnej hráčskej kariéry sa postupne preorientoval na manažment umeleckých hudobných telies. Od roku 1994 pôsobil ako manažér viedenského orchestra United Philharmonic Vienna, od roku 1998 ako manažér Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave. Od roku 2007 zastáva funkciu generálneho riaditeľa Umeleckého súboru Lúčnica. Popri riaditeľskej funkcii pôsobí aj ako odborný hudobný poradca pri nahrávkach filmovej hudby.

O hudbe dokáže rozprávať dlhé hodiny, čo potvrdil aj v rozhovore pre TASR.

Na snímke vľavo vedúci folklórneho súboru Lúčnica Marián Turner. Foto: TASR - Andrej Galica


Ste rodený "Prešporák", v ktorej časti ste vyrástli?
Áno, som rodený Bratislavčan, no takmer do 18 rokov som býval v Devínskej Novej Vsi. Počas môjho detstva to bola rázovitá dedinka, dnes je už súčasťou Bratislavy. Vďaka automobilke sa rozrástla na 20-tisícové mestečko. Boli sme taká chorvátsko-slovácko-záhorácka obec, kde aj kultúra bola takáto zmiešaná. Napríklad, keď som bol dieťa, so starými rodičmi som sa rozprával po chorvátsky, no piesne na rodinných oslavách sme spievali väčšinou moravské. Boli to krásne časy, dedina žila bohatými tradíciami, spoločenským a duchovným životom. Mal som veľmi pekné detstvo.    

Po kom ste zdedili hudobné nadanie?
Hudba v našej rodine znamenala veľmi veľa, vnímal som ju od malička. Otec hrával amatérsky na trúbku, na čajoch o piatej, čo bola vtedy veľká móda. Dedo, mamin otec, viedol dedinskú dychovku. Hral od ES-trúbky až po tubu každý plechový dychový nástroj, podľa toho, ktorý v dychovke chýbal. Takže babička schovávala na pôjde výbavu pre takmer celý orchester. Môj strýko bol členom Slovenskej filharmónie, bratranec hral na flaute v Orchestri ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Ďalší bratranec i sesternica boli výbornými spevákmi. Takže v rodine bolo veľmi silné hudobné zázemie.   

Z tohto výpočtu vyplýva, že ste na základnej škole mali radšej humanitné predmety. Je to tak?
Áno, bol som ten typ. Ale učil som sa dobre všetky predmety a učil som sa rád. Mne aj matematika išla, ale priznám sa, obľúbenou práve nebola.    

Hru na flaute ste študovali na Konzervatóriu v Bratislave aj na Vysokej škole múzických umení. Kedy ste však začali hrať na flaute?
Hre na flaute predchádzala ešte iná príprava, trocha iné roky. Začal som, ako väčšina detí, na umeleckej škole s hrou na klavíri. Ešte ako škôlkar som dokonca mal veľký umelecký úspech, keď som vyhral spevácku súťaž. V dvanástich som potom prešiel na flautu, ktorú som najprv študoval privátne u pána profesora Brunnera, ktorý bol prvým flautistom v Slovenskej filharmónii. On už bol vtedy na dôchodku a pripravoval budúcich študentov hudby na konzervatóriu.    



Spomeniete si, ktorú skladbu ste vedeli hrať ako prvú?
Pamätám. Bola to Vaňhalova sonatína, a ja som sa ju doslova nabifľoval na skúšky.     

Kto boli vaši prví poslucháči?
Samozrejme, rodičia, môj prvý učiteľ pán Brunner, postupne potom moji spolužiaci na konzervatóriu. Na verejných koncertoch potom celá rodina, ktorá mi vždy držala palce.  

Pamätáte sa na prvé verejné vystúpenie pred divákmi?
Na konzervatóriu, boli to takzvané interné a verejné koncerty. Konzervatórium robilo veľmi dobrú vec, že nás ako študentov vysielalo na rôzne – vtedy to volali – úderky, vystupovali sme v domoch dôchodcov, pri rôznych slávnostiach, kde sme získavali prax. Mali sme dobrú školu do života.    

Aký bol váš prvý honorár, čo ste s ním urobili?
Podľa mňa to bolo v Lúčnici, kde som hral ako študent konzervatória od roku 1984. Mal som raz za mesiac takzvanú gážu, a ak si dobre spomínam, bolo to štyristo korún. Vtedy to boli pre nás pekné peniaze na prilepšenie. Dokázali sme ich minúť hneď vedľa Lúčnice, na rohu bola krčma a tam všetci Lúčničiari tú gážu poctivo „odovzdávali“ (úsmev). 

Na snímke zľava choreograf a režisér Ján Ďurovčík, skladateľ a líder IMT Smile Ivan Tásler, umelecký vedúci a choreograf Lúčnice profesor Štefan Nosáľ, riaditeľ Lúčnice Marián Turner a tanečnice z Lúčnice. Foto: TASR - Jakub Kotian


Kde ste získali prvé profesionálne angažmán?
V roku 1988 som nastúpil do Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, to už bol riadny úväzok a mesačný plat. Šéfdirigentom bol vtedy pán Ondrej Lenárd. Zvuk veľkého telesa, to boli pre mňa nádherné zážitky. Ľudia si pamätajú na slávne koncerty Petra Dvorského v športovej hale na Pasienkoch, na druhom som sa mal možnosť zúčastniť. Popritom som hral ešte veľa komornej hudby. Ako študenti sme na konzervatóriu založili dychové kvinteto, pre ktoré je veľké množstvo hudobnej literatúry už od 18. storočia. S tým sme pochodili skoro celú Európu. Takže ja som si to hranie veľmi užil.  

Pozíciu flautistu v Symfonickom orchestri ste neskôr vymenili za pozíciu manažérsku.
Áno, ale tomu ešte predchádzalo obdobie, kde som bol členom Slovenskej filharmónie, hosťoval som aj v Orchestri ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Chvíľu som dokonca pôsobil aj v SĽUK-u. Aj tam som mal krásne umelecké zážitky. Veľká časť môjho umeleckého života bolo hranie s mojou manželkou Katkou, ktorá je harfistkou v Slovenskej filharmónii. Zoznámili sme sa práve v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a začali sme spolu hrávať ako duo.  

Teraz už poďme k manažérskej práci...
Po období účinkovania v symfonických orchestroch som v roku 1994 dostal ponuku od dirigenta Richarda Edlingera, ktorý pôsobil vo Viedni a zakladal medzinárodnú filharmóniu pod názvom United Philhamonic Vienna. V tomto orchestri hrali hudobníci 15 národností. Dostal som sa tam najprv ako flautista a neskôr, keď pán Edlinger zistil, že som sa okrem hudby venoval aj štúdiu jazykov a viem sa dohodnúť s väčšinou ľudí v ich rodnej reči, tak ma oslovil, či by som nepomohol s manažovaním. S týmto medzinárodným orchestrom som zažil krásne štyri roky vo viedenskom Konzerthause, kde sme mali pravidelnú sezónu a pritom sme hrali aj v zahraničí. S nimi som sa dostal napríklad do Mexika a zažili sme krásne koncerty s Plácidom Domingom a ďalšími hviezdami.

Aký bol návrat do Bratislavy?
Viedenský orchester skončil účinkovanie v roku 1998. Vtedy som sa vrátil do Bratislavy. Ponuka prišla od človeka, ktorého si celý život veľmi vážim, od môjho bývalého profesora Miloša Jurkoviča, ktorý bol v tom čase riaditeľom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. On ma pozval na pozíciu manažéra tohto orchestra. Takže do Bratislavy som sa nevrátil ako hudobník, ale už ako manažér. Hudba postupne ustúpila, lebo dve veci sa profesionálne dobre v tejto oblasti naraz robiť nedajú.

Čím ste ešte prešli, kým ste sa dostali do Lúčnice?
Lúčnicu som si vždy veľmi vážil, už ako študent konzervatória, keď som v nej účinkoval. Ako typický bratislavský chlapec som nepoznal ľudovú hudbu v takej šírke, ako sa v Lúčnici interpretuje. Bol som prekvapený, čo všetko - v akej kvalite, emócii a profesionalite – dokáže Lúčnica tlmočiť publiku. Bolo to najskôr doma na festivaloch a vystúpeniach, neskôr aj vo svete, keď sme vycestovali do zahraničia. Zistil som dokonca, že ten úspech je ešte väčší na pódiách v krajinách, kde o Slovensku ani nevedeli. Lúčnica je mimoriadny kultúrny ambasádor, ktorý do sveta vyváža národnú kultúru. Toto všetko som si uvedomoval pred mojím nástupom už v roku 2006, keď som v tom období bol na voľnej nohe a robil som organizátora pre nahrávky divadelnej a filmovej hudby. Vtedy som dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Prišli za mnou pán profesor Nosáľ spolu s kolegom a priateľom Julom Jackuliakom a oslovili ma, či by som nechcel spolupracovať s Lúčnicou. Bol som milo prekvapený, zúčastnil som sa teda konkurzu na ministerstve kultúry, ktorý som vyhral a od roku 2007 je pre mňa veľkou cťou, že môžem viesť takýto súbor.

Na archívnej snímke zo 7. novembra 1959 v Bratislave slávnostný večer k 42. výročiu Veľkého októbra. V predvečer 42. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie - 6. novembra, zišli sa v Slovenskom národnom divadle pracujúci Bratislavy na slávnostnom večere usporiadanom k tomuto významnému výročiu Zborom povereníkov a Slovenským výborom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Na záver večera zaznela Internacionála z úst členov súborov Lúčnica a Bradlan. Foto: TASR/Viliam Přibyl


Pochodili ste kus sveta ako aktívny hráč aj ako manažér. Ako reagujú diváci v rôznych kútoch sveta, môžete porovnať slovenské a zahraničné publikum?
Reakcie publika vo svete sú veľmi rozdielne. Závisí to od mentality ľudí a od miest, kde vystupujeme. Keď som bol členom symfonického orchestra, hrali sme vo veľkých koncertných sálach. Ľudia tam boli zvyknutí na symfonickú alebo opernú hudbu a vedeli, ako reagovať, kedy sa tlieska a podobne. Pri folklóre, ktorý interpretuje Lúčnica, sú tie reakcie oveľa spontánnejšie. Emócie sú úprimnejšie, tanečníci dostávajú potlesk za výborné výkony už počas tanca. Je bežné, že sa tlieska viackrát aj počas jedného sólového výstupu, v ďalšom čísle potom znova a znova.

Reakcie na naše vystúpenia sú nádherné. V Ázii, Afrike či Latinskej Amerike sú národy, ktoré si veľmi vážia svoju národnú kultúru. Možno ju stavajú aj na úplne prvé miesto. A práve preto si vážia aj tradičnú kultúru iných národov. Na šesť a pol týždňovom turné v Japonsku sme sa stretli s nádhernými spontánnymi reakciami publika. Vyskakovali, čo u japonského publika vôbec nie je zvyk. Ale veľmi spontánne je aj americké publikum, však aj odtiaľ prišlo to známe standing ovation. Západná Európa je trocha konzervatívnejšia, viac preferujúca klasickú kultúru, ale tiež záleží od toho, v akých podmienkach hráme. 

Ktorá zo štácií vo vás zanechala na dlho silný dojem?
Japonsko bolo veľmi zaujímavé i Kanada, potom určite turné v Austrálii, tam sme boli niekoľkokrát. Boli to úžasné zážitky, napríklad už len ten fakt, že sú to miešané národy, stretnete tam celý svet vrátane rodákov zo Slovenska. V Rusku sme sa stretli s veľmi podobnými reakciami ako doma na Slovensku. Ruské publikum rozumie našej kultúre, má podobné súbory. Aj v Maďarsku je to podobné. Ale kdekoľvek sme vystupovali, tie reakcie boli veľmi srdečné.

Tanečník, choreograf, dlhoročný umelecký vedúci súboru Lúčnica a profesor Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave Štefan Nosáľ (na snímke vľavo) sa dožíva 90 rokov. Na snímke vpravo vedúci folklórneho súboru Lúčnica Marián Turner počas gratulácie. V Bratislave 20. januára 2017. Foto: TASR - Andrej Galica


Rozhovor robíme v čase oslavy významného životného jubilea pána profesora Nosáľa. Čo znamená pre Lúčnicu?
Často hovorím, že pán profesor Nosáľ je Lúčnica. Ale, samozrejme, nebolo by to úplne fér voči všetkým tým, ktorí Lúčnicou prešli a výdatne mu pomáhali. Pán profesor sa 20. januára dožil krásnych 90 rokov. Pre mňa je to človek, ktorý je tvorcom slovenskej národnej kultúry a ktorý dokázal tradičné slovenské umenie dostať do takej formy na javisko, že ho akceptovalo nielen Slovensko, ale celý svet. Dokázal viesť 20 rokov Tanečnú katedru VŠMU a vychovať nových choreografov i pedagógov. Dokázal presvedčiť všetkých okolo seba, že to čo robí, stojí za to, pretože to robí profesionálne, no zároveň zo srdca, úprimne a rád. Pán profesor je kľúčová postava pre Lúčnicu, on je naše logo v tom najlepšom zmysle slova. Pre Lúčnicu vytvoril najlepšie choreografie, nádherné tance a programy a dokázal, že Slovensko sa dostalo aj na medzinárodné pódiá so svojou vlastnou kultúrou. Je to mimoriadne vzácny a hodnotný človek.

Patrí sa osláviť významné jubileum takého vzácneho človeka.
Priamo v deň jeho narodenín sme pripravili oslavu, povedali vinše, odovzdali kytice a spolu s priateľmi a členmi Lúčnice s pánom profesorom aj posedeli v Klube Lúčnice. Chystáme aj špeciálne predstavenia „Štefan Nosáľ 90“, ktoré budú v historickej budove SND 6. a 7. marca. Želal si osobne historickú budovu SND, pretože tam po prvý raz videl pásmo Rok na dedine, ktoré ho tak ovplyvnilo, že on ako vyštudovaný stavbár si povedal, že toto je povolanie, ktoré chce robiť. Každú novú premiéru potom robil v historickej budove SND. Tento program bude retrospektívou jeho činnosti od prvých tancov, ktoré urobil pre Lúčnicu v začiatkoch 50. rokov, až po najnovšie choreografie. Spomenieme jeho činnosť vo filme i pedagogickú prácu.



Nedá sa nespomenúť koncert Made In Slovakia, ktorý bol mimoriadne úspešným projektom Lúčnice a skupiny IMT Smile, spojením folklóru a hudobnej moderny. Z pôvodných troch predstavení ich bolo nakoniec dvanásť, vypredané veľké haly aj open-air vystúpenie na festivale Topfest, kde bolo viac ako 20.000 divákov. Kde bol prvý krok k tomuto projektu?
Mávame takzvané aktívy, čo sú stretnutia aktívnych členov Lúčnice aj zamestnancov súboru, kde sa vždy po určitom čase poďakuje tým členom, ktorí v predošlých sezónach ukončili svoju činnosť, zhodnotí sa určité obdobie a povie sa aj niečo do budúcna. Na tých stretnutiach pripravujeme zo strany vedenia program, ktorý je prekvapením. Rok a pol pred premiérou tohto projektu sme mali aktív, kde boli hosťami práve IMT Smile. Otvorila sa opona, kapela začala hrať a svojimi hitmi urobili takú náladu, že si zatancoval aj pán profesor Nosáľ. Bola to trefa, boli sme nadšení. Vznikol nápad na vytvorenie klipu k piesni S.O.S., kde účinkovali naše tanečníčky. Chlapci z kapely si dali kroje z našej garderóby, nakrúcalo sa v skanzene v Zuberci. Ten klip mal veľmi veľkú sledovanosť, každý nás vyzýval, aby sme niečo spolu urobili. Tak vznikla táto idea, aj keď sme nevedeli, do čoho ideme. Až prišiel Jano Ďurovčík a vďaka jeho nápadom a réžii vznikol tento projekt ako program. Pre nás to bola úžasná spolupráca, Ivan a Miro (Táslerovci) sú veľkí profesionáli, sú originálni, jednoducho krásna skúsenosť.

Čo vás čaká s Lúčnicou v tomto roku?
V druhom polroku minulého roku sme skoro šesť mesiacov strávili v zahraničí. Londýn, Moskva, dvakrát Francúzsko, Indonézia, Taiwan, Latinská Amerika, k tomu vystúpenia spojené s predsedníctvom Slovenska v Rade Európskej únie. To bol tak intenzívny polrok, že sme si povedali, že po tohtoročných vystúpeniach v marci k jubileu profesora Nosáľa si dáme pol druha mesiaca prestávku a vydýchneme si trocha. Do augusta budeme iba na Slovensku. Potom to bude opäť zahraničie, v rokovaní sú vystúpenia v Nemecku, Číne, aj keď nie sú ešte na 100 % zatiaľ potvrdené. Spevácky zbor má ponuky na vystúpenia v Španielsku a Taliansku. S hrdosťou hovorím, že Lúčnica má dve samostatné umelecké zložky, tanec, ktorý vystupuje s orchestrom a speváckou skupinou, a spevácky zbor, ktorý má samostatný umelecký život a spieva aj veľa klasickej hudby. Členmi speváckeho zboru v minulosti boli Edita Gruberová, Lucia Poppová, Magdaléna Blahušiaková či Ondrej Malachovský. Všetko veľké hviezdy operného neba.

Lúčnica je o hudbe, speve a tanci. Vedeli by ste zaujať post speváka alebo tanečníka?
(úsmev) Zaspievať si zaspievam rád, ako dieťa som túžil byť spevákom. Oslovovali ma hlasy, páčila sa mi opera, mal som rád aj popovú či džezovú hudbu. Obdivoval som každého, kto vedel narábať s hlasom. Zahrať by som si trúfol, či už na píšťalky, fujaru alebo flautu, ktorú som vyštudoval. Ale zatancovať, tak iba na amatérskej úrovni, polku či valčík na plese, ak naň s manželkou ideme. Netrúfol by som si ani kúsok tanca, ktorý robí náš tanečný súbor, pretože to je v takom tempe a takom nasadení, že ide skoro o artistický výkon, ktorý naši tanečníci odvádzajú.



S viacerými osobnosťami slovenskej kultúrnej scény ste členom poroty Krištáľového krídla v sekcii Hudba. Bolo náročné prepracovať sa k trojici nominovaných interpretov, pre tento rok sú nimi dirigent Rastislav Štúr, huslista Dalibor Karvay a skladateľ Ivan Šiller?
Byť predsedom poroty Krištáľového krídla v sekcii Hudba je pre mňa čestná funkcia, som vďačný pani Vaškovičovej, že ma oslovila. Je to stretnutie s nádhernými ľuďmi, ktorí v živote veľa dokázali, od ktorých sa dá veľa poučiť, veľa dozvedieť. Oceňujeme veľké osobnosti, mali sme aj máme každý rok veľmi ťažkú funkciu a zodpovednosť v tom, že vyberáme zo spektra ľudí, ktorí všetci veľa dokázali, sú známi a úspešní.

Hudba vás sprevádza celý život. Čo vám dala?
Pre mňa je hudba silná a podstatná súčasť môjho života a keby som si mal vybrať, či by som si zopakoval štúdium hudby a túto cestu, tak by som určite povedal áno. Možno niekto povie, že dá sa žiť aj bez hudby. Ale je to život úbohý, nie je pestrý. S hudbou je krásny a farebný a s kultúrou vôbec sú ľudia obohatení oveľa viac. Takže hudba pre mňa znamená profesiu, relax, potešenie i emócie. Hudba je tak silná súčasť môjho života, bez nej by som si nevedel život predstaviť.

Čo voľný čas, ako ho trávite, ak ho, samozrejme, máte?
Mám, aj keď ho nie je veľa. Popri Lúčnici sa venujem aj umeleckému poradenstvu pri nahrávaní filmovej hudby a robím aj veľa ďalších projektov, ktoré sa okrajovo týkajú nielen Lúčnice, ale aj iných žánrov. Mám česť byť aj členom Umeleckej rady Slovenského národného divadla. Pri týchto aktivitách stretávam veľa zaujímavých ľudí, veľa sa dozviem a môžem to potom použiť pri mojom hlavnom povolaní. Takže voľný čas v prvom rade venujem svojej rodine. Náš syn Tomáš má 18 rokov a popri štúdiu práva je výborný muzikant. Spieval v Bratislavskom chlapčenskom zbore, odohral niekoľko detských úloh v opere SND a venuje sa aj klavíru. S manželkou, ktorá je harfistka v Slovenskej filharmónii, sme sa vždy snažili, aby sme šli spoločne na dovolenku, v zime lyžovať, v lete plávať, aby sme sa venovali relaxu a hlavne, aby sme ako rodina boli spolu. Radi si s manželkou pozrieme zaujímavé operné prestavenia, zájdeme do divadla i na dobrý koncert.

Umelecký súbor Lúčnica, archívne foto. Foto: TASR - Lukáš Furcoň


Máte nejaké príslovie alebo porekadlo, ktorým sa riadite, prípadne, ktoré vás zaujalo?
Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane. To je niečo, čo by sme si ako Slováci mali pestovať, byť nato hrdí. Naša tradícia, naša kultúra, naše dejiny, to všetko je veľmi vzácne a veľmi ojedinelé. Tým sme originálni a jedineční vo vnímaní okolitého sveta. Jeden zájazd v Spojených štátoch sme končili v St. Louis. Zastavil som sa v maličkej reštaurácii, kde bol na stene napísaný veľmi pekný slogan „We Deliver Sandwiches, You Eat Sandwiches, God Bless America,“ teda „My dodávame sendviče, vy jete sendviče, Boh požehnaj Ameriku.“ Keď si povieme, že v tejto jednoduchosti je krása a parafrázoval by som to na slovenské pomery, tak by som povedal: „My dodávame krásne umenie, vy ho s láskou prijímate, Boh požehnaj Lúčnicu!“

Rozhovor s Mariánom Turnerom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.


ODPORÚČAME TIEŽ:
REPORTÁŽ: Viete, ktoré je najdlhšie slovenské slovo?
Nemáte dosť ticha? Kúpte si zvukotesnú krabicu, vraj pomôže
Kto vám kradne ponožky? Dozviete sa v českom animáku Lichožrúti
Slovenský film Piata loď bude mať svetovú premiéru na Berlinale

Komentáre



Používaním stránok Webmagazin.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac