Cestovanie

Islandom pešo a sám. Od Grónskeho mora prešiel až k Atlantiku

"Štyristo kilometrov mesačnou krajinou zvládol cestovateľ Svetozár Krno pešo."

Katarína Bačová, 21. mája 2016 12:00 Chladná islandská krajina prilákala aj cestovateľa Svetozára Krna. Sám sa rozhodol prekonať vzdialenosť od Grónskeho mora až na juh, k Atlantickému oceánu. Neobývané územie ho trápilo hlavne počasím.

Štartovacím bodom bolo pre svetobežníka mesto Akureyri na severe Islandu. Jedno z najväčších islandských miest patrí k najsevernejším bodom ostrovného štátu.

Od civilizácie sa však postupne vzdialil v ústrety nekonečným náhorným plošinám, ktoré pripomínajú mesačnú krajinu. Všade štrk, kamene, občas žltá tráva. „Vnútrozemie je v podstate terra incognita, občas ho pretínajú trasy cez sopečné plošiny, kde chodia také ´obrnené´ autobusy a džípy,“ vysvetlil Krno. „Ak ma pamäť neklame, ani v európskej časti Ruska nie je takáto veľká oblasť, kde by nebola nijaká osada.“ dodal.



Počas cesty zažil typické islandské počasie. „Ja som mal stále pocit, že ma niekto fackuje mokrou handrou,“ opisuje svoje pocity cestovateľ. Relatívne príjemné 12-stupňové teploty narúšal dážď a predovšetkým neústupčivý bočný vietor. Napriek nízkej nadmorskej výške (600-800 m), tak bolo stavanie stanu občas naozaj problematické. "Jediným účinným spôsobom, ako sušiť oblečenie, bolo trieť si ho o vlastnú holú hlavu," spomína Krno. Ako obuv sa mu osvedčili čínske gumové šľapky, pretože ako hovorí „nemal som problém s ponožkami a nemusel som nič sušiť“. Jednu noc si postavil stan v obrovskej rúre proti povodniam z roztápania ľadovcov. „Ráno som bol totálne suchý, a vtedy som si povedal ´idem ďalej´.“



Na začiatku cesty, ešte v obývanom prostredí, ho zaujali hlavne netradičné figuríny v záhradách. Namiesto trpaslíkov si Islanďania dávajú pred dom kompletne oblečené postavy, pripomínajúce našich strašiakov. Inak sú domáci známi hlavne životom v súlade s prírodou. Charizmatická chatárka, z jednej z dvoch chát, na ktoré natrafil, mu s úsmevom objasnila, že elektrinu majú preto, aby si Európania mohli nabíjať mobily.



Jedna partia peších a dvaja cyklisti. V priebehu 17-dňového putovania Krno veľa ľudí nestretol. Cestu mu spestrovali hlavne posádky džípov. „Ľudia z tých džípov mi veľmi chceli pomáhať... ...ja som im nemohol povedať, ako by mi pomohli, keby naštartovali a odišli,“ zdôveril sa so svojím pokušením.

Satisfakciou za nepríjemné počasie a samotu mu boli výhľady na nádherné sopečné pohoria i ľadovce. Hoci celú cestu nosil so sebou výbavu na hory, výlet na najvyšší vrch nakoniec zamietol. Vybral sa radšej k známej sopke Hekla, zahalenej v hmle. Potôčik zaznačený v mape netiekol, dva dni si teda musel variť a piť z „nešťastného siričitého snehu“. Spásou proti dehydratácii mu bola nájdená fľaška coca-coly, ktorá mu napokon spôsobila nedobrovoľne prebdenú noc.



V poslednej fáze 400-kilometrovej trasy prechádzal cez dva ľadovce až k dedinke Skógar a moru. „V údolí Thórsmörk rastú prvé stromy a pohybujú sa prví turisti. Zo zeme vystupuje para, vytekajú horúce pramene. Posledné tri dni pochodu pripomínajú malú Kamčatku.“ Napokon zažil aj ľudový festival v Reykjavíku, kde obdivoval, ako sa Islanďania bavia aj napriek chladnému počasiu. „Veru, chladní severania,“ skonštatoval Svetozár Krno na záver svojej prednášky v rámci 30.ročníka konferencie Expedície 2016, kde pokrstil aj svoju knihu Monzúnový Sečuán a čínsky sever.





ODPORÚČAME AJ:
Vyberte sa na turistiku na Severný Spiš a Pieniny
Toto sú slovenské lokality v Zozname svetového dedičstva UNESCO
Barabášov Bhután: Hľadanie šťastia ocenili na festivale v Indii
Vo Versailles budú cez leto diela Olafura Eliassona

Komentáre