Život

Barbara Illková: Za každým článkom medzinárodnej zmluvy je ľudský osud

"Generálna riaditeľka Sekcie právnej a konzulárnej Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rozhovore hovorí nielen o ľudských právach a ich ochrane."

Veronika Rosputinská, 28. apríla 2014 9:00

Meno Barbara Illková sa v súčasnosti spája najmä s prípravou Celoštátnej stratégie pre podporu a ochranu ľudských práv. Okrem toho patrí medzi pár vyvolených žien, ktoré sa môžu hrdiť nomináciou v ankete Slovenka roka. O svojej profesii, diplomatických skúsenostiach či pôsobení ako vysokoškolskej pedagogičky porozprávala exkluzívne pre Webmagazín.

V súčasnosti ste generálnou riaditeľkou Sekcie právnej a konzulárnej Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, pod ktorú patrí aj agenda ochrany a podpory ľudských práv. Čo všetko to znamená?

Ide o agendu medzinárodného práva a konzulárnu pomoc slovenským občanom v zahraničí. Za týmito oficiálnymi slovami sa ukrýva práca na medzinárodných zmluvách, ale aj rokovania, ktoré priamo ovplyvňujú ľudské osudy. Napríklad matky s deťmi, občanov v problémoch. Za každým článkom medzinárodnej zmluvy sa môže ukrývať ľudský osud – preto má pre mňa táto práca mimoriadny význam.

Čo vo svojej práci považujete za najdôležitejšie?

Vysokú odbornosť, maximálnu koncentráciu na výsledok a priebežné zvyšovanie vedomostného potenciálu. Pre oblasť mojej špecializácie je to nevyhnutné. Veď tak ako medzi slušnými ľuďmi platia pravidlá dobrého správania, tak medzi štátmi platí medzinárodné právo. A jeho úloha v súčasnom svete rastie, posilňuje sa a stáva sa nezastupiteľnou.

Tradičný medzinárodný rozmer ľudsko-právnej agendy rezortu diplomacie bol rozšírený aj o rozmer vnútroštátny. Čo to znamenalo konkrétne pre Vás?

Skutočnosť, že sa kompetencie nášho ministerstva rozšírili o národnú agendu ochrany ľudských práv so sebou priniesla viacero nových výziev – či už hovoríme o prechode gestorstva Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ako kľúčového ľudsko-právneho poradného orgánu vlády a zároveň dôležitej platformy pre dialóg s občianskou spoločnosťou alebo o poskytovaní dotácií na vnútroštátne projekty venované ochrane ľudských práv. Medzi naše ďalšie aktivity možno zaradiť aktuálne prebiehajúci druhý ročník výtvarno-literárnej súťaže pre žiakov základných škôl a osemročných gymnázií Ľudské práva očami detí a tradičnú konferenciu pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv.

Pod vašu pôsobnosť patrí aj príprava toľko diskutovanej Celoštátnej stratégie pre podporu a ochranu ľudských práv. Čo jej prijatie bude znamenať?

Ide o celospoločenský, širokospektrálny dokument, vychádza z medzinárodných zmlúv, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou. Zmyslom stratégie je zhrnúť a popísať situáciu v oblasti ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku s osobitným zreteľom na najväčšmi zraniteľné skupiny občanov – deti, sociálne slabé vrstvy, seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím, migrantov a podobne. Ja sama som účastná prípravy stratégie jednak preto, že MZVaEZ SR v tomto procese zohráva koordinačnú úlohu, ale aj preto, lebo Slovensko členstvom v OSN, Rade Európy, EÚ a v iných organizáciách na seba prijalo záväzky, z ktorých stratégia musí vychádzať a ktoré musí rozvíjať.

Ako hodnotíte kampaň proti stratégii a útoky, ktoré boli namierené aj proti Vám?

Dlhoročné pôsobenie v oblasti ľudských práv ma naučilo vysokej miere tolerancie. Mám vlastný názor a rešpektujem názor ostatných. Záleží však na tom, akým spôsobom či formou je tento názor prezentovaný. Diskutujme odborne a veďme dialóg, ale majme k sebe a svojim názorom úctu. Na druhej strane, každý sa vyjadruje spôsobom, aký mu je vlastný. Nemôžem tvrdiť, že by sa ma nedotkli hanlivé útoky namierené proti mne v súvislosti s prípravou stratégie. Ale odpustila som tým, ktorí ma neprávom urážali, pretože verím v dobro a verím v to, že skôr či neskôr aj oni pochopia, čo je zámerom stratégie.

Ako veľvyslankyňa ste v minulosti pôsobili na severe Európy – v Nórsku a na Islande. Čo vás zaujalo na spôsobe života v týchto krajinách?

Nórsko je úžasná krajina s nádhernou prírodou a skvelými ľuďmi. Až donedávna bolo považované za krajinu bezpečnú a s nízkou kriminalitou. Breivik to v ponímaní mnohých turistov všetko zmenil. Ja však na Nórsko nedám dopustiť. Sú tu fjordy s malebnými prístavmi, ostré útesy, divoké hory, tiché zákutia aj zalesnené údolia. Historické mestá s vikingskou tradíciou, aj moderné olympijské športoviská v Lillehameri. Nórsko má so Slovenskom mnoho spoločného. Na túto krajinu veľmi rada spomínam, zoznámila som sa tam s úžasnými ľuďmi.

Kde okrem Nórska ste pôsobili na diplomatických postoch v zahraničí?

Ako mladá začínajúca diplomatka som bola v roku 1993 pri vstupe Slovenska do Rady Európy, keď som pôsobila ako atašé na stálej misii v Štrasburgu. O niekoľko rokov neskôr som dostala ponuku zastupovať Slovensko pri OSN v Ženeve na poste zástupkyne stáleho predstaviteľa. Túto funkciu som vykonávala štyri roky. V roku 2011 ma prezident SR menoval mimoriadnou a splnomocnenou veľvyslankyňou v Nórskom kráľovstve a Islandskej republike. Okamihy ako odovzdanie poverovacích listín nórskemu kráľovi J. V. Haraldovi V. alebo islandskému prezidentovi Ólafurovi Ragmar Grímssonovi či účasť na slávnostnej ceremónii odovzdávania Nobelovej ceny za mier zostanú v mojej pamäti ako nezabudnuteľné.

V diplomacii neustále potrebujete sledovať vývoj udalostí, nestagnovať, vzdelávať sa. Aký je váš recept na to, ako zvládnuť takéto tempo? Ako relaxujete?

Nemám veľa voľného času, preto starostlivo zvažujem jeho využitie. Mám úzky okruh priateľov, ešte od čias vysokej školy, ktorým dôverujem a s ktorým rada trávim voľné chvíle. Mám rada literatúru, predovšetkým autobiografické a historické romány. Vyrastala som v rodine umelca, od detstva som s hudbou pevne zviazaná a preto je stálou súčasťou môjho života. Mám rada more, slnko a aktívny pohyb, ak mi to pracovné povinnosti umožňujú, snažím sa relaxovať práve tam.

Vaša práca si určite vyžaduje aj množstvo odriekania. Čo váš rodinný život?

Svoje súkromie si úzkostlivo strážim. Snažím sa striktne oddeľovať svoje verejné pôsobenie od súkromného života.

V našej kultúre nie je pevne zakotvené obdivovať ženy, ktoré na prvé miesto v živote kladú úspech v zamestnaní. Ako sa s týmto predsudkom vyrovnávate?

Mám pocit komfortu v tom, čo robím. Je mi veľkou cťou, že v histórii slovenskej diplomacie som prvou ženou na poste, ktorý spája agendu medzinárodného práva s otázkami ľudských práv a oblasťou pomoci občanom v zahraničí.

Popri práci na ministerstve ste pôsobili aj na vysokej škole. Akí sú dnešní študenti?

Predovšetkým zvedaví a prirodzene pochybovační. Povedala by som, že sa tak trochu učíme navzájom. Ja im pomáham orientovať sa v teórii medzinárodného práva a jeho praktickom uplatňovaní, oni mi na oplátku nastavujú zrkadlo ich chápania sveta a pohľadu na sily, ktoré ním hýbu. Som rada, že generácia dvadsiatnikov nevníma svet okolo seba stoicky, že má živý záujem a chuť dozvedieť sa viac a diskutovať. Kontakt so študentmi ma intelektuálne obohacuje.

Vybrať si budúce povolanie nemusí byť vždy jednoduché a človek môže svoj výber neskôr aj oľutovať. Ako ste si vyberali vy?

Vplyv rodinného prostredia, kde moji blízki od útleho detstva vo mne formovali záujem o spoločenské dianie, kultúru a veci verejné. V podstate ani nepamätám, že by som uvažovala o inom profesijnom zameraní, než ktorému sa venujem.

Každý máme svoje vzory. Aký je ten Váš? Kto Vás vo Vašej práci najviac ovplyvnil?

Pri rozvíjaní právnej služby nadväzujem na pôsobenie svojich predchodcov, medzi ktorými boli aj veľvyslanec Peter Tomka, terajší predseda Medzinárodného súdneho dvora v Haagu alebo veľvyslanec Peter Vršanský, môj pedagóg na vysokej škole, ktorý je stále činný v oblasti vzdelávania mladých diplomatov. Mojou veľkou učiteľkou a priateľkou bola aj veľvyslankyňa Viera Strážnická, ktorá ma počas univerzitného štúdia priviedla k oblasti ľudských práv a s ktorou sme pôsobili ako v diplomacii, tak na akademickej pôde. Zo zahraničných osobností zostanú pre mňa nezabudnuteľnými stretnutia s vysokou komisárkou OSN pre ľudské práva Mary Robinson počas svetovej konferencie proti rasizmu v Durbane. V mojich spomienkach ostane aj spolupráca s komisárom Sérgiom Vieirom de Mellom, ktorý tragický zahynul v Iraku pri výkone svojej funkcie v prospech OSN a na počesť ktorého OSN udeľuje každoročne cenu ľudských práv. A potom samozrejme, je tu množstvo kolegov doma i v zahraničí, s ktorými ma spojila práca a možno povedať, že medzi nami vzniklo určité puto. S mnohými spomedzi nich ma spája navyše aj osobné priateľstvo.

Čo by ste poradili mladým záujemcov o kariéru v diplomacii?

Pracovať na sebe, zdokonaľovať sa v odbornom i ľudskom profile a najmä, ísť za svojím snom.

Ako hodnotíte uplynulý rok, ktorý Vám priniesol nomináciu v ankete Slovenka roka?

Rok 2013 možno v mojom živote označiť prívlastkom ľudsko-právny aj vďaka príprave základného programového dokumentu pre vnútroštátnu ochranu ľudských práv – Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. Odborná, ale aj verejná diskusia, ktorá sprevádza tvorbu stratégie je, podľa môjho názoru, jednou za najvýraznejších diskusií o povahe a rozsahu ľudských práv na Slovensku od roku 1989. Rok 2013 mi zároveň priniesol nové skúsenosti aj v konzulárnej agende. A čomu sa najviac teším, aj viacero prípadov so šťastným koncom.

Čo pre Vás nominácia na Slovenku roka znamená?

V prvom rade veľkú poctu. Uznanie toho, čo vo svojej pracovnej pozícii robím. A aj nemalú zodpovednosť. Voči sebe, voči mojím kolegom, priateľom, známym, ale aj všetkým tým, ktorí ma síce nepoznajú, no prejavujú mi svoju podporu hlasmi v ankete, ale aj priamo e-mailami.

Klasická otázka na záver, kde vidíte seba samú povedzme o desať rokov?

Som súčasťou kolektívu ľudí, ktorí tvoria zahraničnú službu. Podlieham jej pravidlám a o desať rokov budem tam, kde ma slovenská diplomacia bude potrebovať.

Komentáre