Hudba a film

PERRIN: Ľudstvo potrebuje aj nepredvídateľnosť živej prírody

"Film nezobrazuje len súčasnú podobu lesa, ale jeho 20.000-ročnú históriu z pohľadu zvierat."

TASR, 17. mája 2016 9:00 Do slovenských kín vstúpil Príbeh lesa. Dokument, ktorý očarí deti aj dospelých, pochádza z autorskej dielne dvojice Jacques Perrin a Jacques Cluzaud. Svoj najnovší počin nakrúcali štyri roky prostredníctvom najmodernejších technológií na desiatkach lokalít po celej Európe.

Francúzska dvojica tvorcov, ktorá si získala fanúšikov úspešnými dokumentmi Putovanie vtákov a Oceány, sa im v najnovšom diele rozhodla predstaviť les. Film však nezobrazuje jeho súčasnú podobu, ale jeho 20.000-ročnú históriu z pohľadu zvierat. "Film sa začína v dobe, keď sa anatómia európskeho kontinentu zmenila v dôsledku náhleho oteplenia. Svet ľadu ustúpil a Európu pokryli rozsiahle lesy. Toto šíre, zeleňou kypriace územie vytvorilo podmienky na zlatý vek zvierat a spolu s nimi aj hŕstku lovcov a zberačov. Zároveň predznamenalo tisícky rokov mierumilovného spolužitia medzi prírodou a ľuďmi, ktorí stromy uctievali. Potom začali stromy ničiť, rozsekávať kamennými sekerami a začala sa písať história ľudí," hovorí Jacques Cluzaud. Upozorňuje, že o tisícročnom spolužití vo filme nehovoria slová, ale emócie, ktoré v snímke o divokej prírode nesprostredkováva žiadny hlas. "Dostať sa blízko k zvieraťu pre nás znamenalo ho pozorovať, a už vôbec nie sa o ňom niečo naučiť. Chceli sme zachytiť jeho postoj, pohľad, ktorý by v nás v rozličných situáciách inšpiroval kreatívne emócie, nielen súcit, ale predovšetkým empatiu k týmto divokým tvorom," dodáva.

Pre získanie čo najsilnejších záberov využívali filmári aj techniku asimilácie, teda sa snažili so zvieratami zblížiť tak, aby sa k nim mohli dostať čo najbližšie a zachytili to, čo potrebovali - emócie. "Asimilácia vytvára takmer symbiotický vzťah dôvery," vysvetľujú tvorcovia. "Mláďa sa rodí s pocitom strachu, ale tiež s potrebou kontaktu a telesného tepla. Úlohou 'asimilátora' je čo najrýchlejšie po narodení mláďaťa prekonať tento jeho vrodený strach. Hrá vlastne rolu náhradnej matky."

Dokument síce rozpráva o histórii lesa, nakrúcal sa v súčasnosti, preto bolo dôležité nájsť vhodné lokality zodpovedajúce predstavám v scenári. Za konkrétnymi zvieratami a typmi prostredia cestovali tvorcovia dlhé kilometre. Nakrúcali po celej Európe, najčastejšie v parkoch a rezerváciách, v ktorých ešte stále žijú divoké zvieratá, predovšetkým vo Francúzsku, ale aj v Holandsku, Rumunsku, Veľkej Británii, Poľsku, Nórsku a Švajčiarsku.

Film je tiež odkazom na veľký význam lesa v našom živote. "Ľudstvo s lesmi vyrastalo viac ako 10.000 rokov. Boli zdrojom obživy, tepla a ochrany. Dokonca prenikli do našich snov, rozprávok a legiend. Sú našimi ihriskami z detstva, posledný voľný priestor v našom urbanizovanom svete. Ľudia potrebujú lesy. A dnes potrebujú stromy nás, ľudí," prízvukuje Jacques Perrin, ktorého film autenticky rozpráva príbeh lesa od doby ľadovej až po súčasnosť a zachytáva vzrušujúci kolobeh života v ňom. "Ľudstvo nepotrebuje iba to, čo lesy vyprodukujú, potrebuje aj nepredvídateľnosť živej prírody. Potrebuje sny, dobrodružstvá a prekvapenia. Naša túžba po dokonalosti je nenaplniteľná. Potrebuje dobrodružný park, ktorý odráža jeho nekonečnosť," dodáva Jacques Perrin, herec, režisér a producent, ktorý svet prírody objavil v roku 1989, keď produkoval film Opičí ľudia.

ODPORÚČAME TIEŽ:
Tvorcovia snímky Para nad riekou: Je to vlastne recept na život
L. BÍLÁ: Prežívam jedno z najkrajších období vo svojom živote
S. TOFI: Muzikál Děti ráje má s prvkami slovenčiny šmrnc a autenticitu
Megadeth má pred koncertom na Slovensku netradičné požiadavky

Komentáre