Hudba a film

Anna Karenina, z ktorej zabolí srdce

"Nehovoríme o filmovej adaptácii s Keirou Knightley určenej najmä americkému publiku, ale o skutočnom pochopení hlbokých emócií a spoločenských pomerov zo spomínaného obdobia."

Anna Weiss, 1. mája 2014 6:00

V dnešný sviatočný deň sme pre vás, našich čitateľov, pripravili niečo špeciálne, "vezmeme" vás na balet! Štátne divadlo Košice prinieslo v aktuálnej sezóne už tretiu baletnú premiéru. Tentoraz išlo o srdcervúcu melodrámu na motívy ruského klasika Leva Nikolajeviča Tolstého.

Každý, kto nebral na strednej škole povinné čítanie ľahostajne a reálne siahol napríklad po ruskej klasike (kto nie, ostane naveky ochudobnený), nemohol sa vyhnúť Tolstého príbehu lásky a zároveň obrazu cárskeho Ruska konca 19. storočia, Anne Karenine.

Nie, nehovoríme o nevydarenej melodramatickej filmovej adaptácii s bezduchou Keirou Knightley určenej najmä pre americké publikum, ale o skutočnom pochopení hlbokých emócií a spoločenských pomerov zo spomínaného obdobia, ktoré do baletnej podoby pretavil choreograf Kirill Simonov.

Hudba obrovskou inšpiráciou

Tento absolvent Petrohradskej štátnej akadémie ruského baletu je tou správnou osobou, ktorá ruskej literatúre aj hudbe rozumie a môže si dovoliť pristúpiť k velikánovi Tolstému s režisérskou odvahou, no zároveň aj pokorou. K spracovaniu zvolil hudbu Rodiona Ščedrina, ktorú skladateľ napísal špeciálne pre legendárnu Maju Pliseckú.

Pre Simonova musela byť okrem samotného príbehu práve hudba obrovskou inšpiráciou: „Obsahuje množstvo momentov, ktoré zobrazujú vnútorné stavy a sny Anny. Je to akoby sa ona pozerala na svoj život a svoj strašný príbeh zvonku. Vo veľkej miere ju zlikvidovala nielen láska, ale aj konzervatívnosť doby, pravidlá a zákony, kvôli ktorým celý tento príbeh nemohol dobre dopadnúť. Ja to cítim ako pretrvávajúci zlý sen.“

A presne vďaka tomuto snivému spracovaniu sa choreografovi podarilo dosiahnuť natoľko silné emócie, že sa publikum slzám neubráni. Už len prvý silný moment stretnutia Anny, ktorú na prvej košickej premiére stvárnila Eva Sklyarová a Vronského (v podaní tradične bezchybného a výrazovo presvedčivého Sergeja Jegorova), doslova zabolí. Temná scéna, na ktorej akoby zrazu zastal život navôkol, dlhý pohľad, z ktorého to priam až do poslednej rady publika iskrí, dvaja tanečníci v prenikavom svetelnom lúči – takú lásku na prvý pohľad nespracuje ani najlepší filmový režisér, ani keby mu dal Hollywood najštedrejší budget na svete.

Ani ďalšie emocionálne vypäté scény neostávajú v úzadí. Dojemne tragické stretnutie Anny so synom, hrdý Karenin v podaní samotného umeleckého šéfa baletu Štátneho divadla v Košiciach, Andreja Suchanova, či záverečná smrť hlavnej hrdinky.

Technicky náročné predstavenie

Apropo, kým filmové diváčky majú spravidla tendenciu dostať sa do stavu, v ktorom sa im podlamujú kolená z Vronského, baletné spracovanie ponúka interesantnú dilemu: Suchanov aj Jegorov disponujú nedoziernou dávkou charizmy, takže je to ťažké, skutočne ťažké rozhodnutie, s kým sa dojaté zástupkyne nežného pohlavia v publiku rozhodnú sympatizovať...



Spracovanie však nie je len výrazovo bohaté a emocionálne vypäté. Simonov volil náročnú neoklasiku a tanečníkom nedal vydýchnuť ani na chvíľu. Na techniku nesmierne náročné predstavenie plné fyzicky náročných zdvíhačiek a hlavne výrazne emocionálna pohybová plasticita, ktorú od tanečníkov vyžadoval nacvičiť do najmenšieho detailu, dala košickému súboru zabrať. Je však nutné konštatovať, že tvrdé nároky Simonova zvládli na výbornú a zo všetkých tanečníkov bolo cítiť neuveriteľnú symbiózu aj vďaka ktorej príbeh Kareniny neostal len povrchným, prvoplánovým spracovaním románu ruského velikána, ale plnohodnotným dielom plným inovácií.



Vďaka kreatívnemu šéfovi baletu Suchanovovi, ktorý do východoslovenskej metropoly dotiahol tohto choreografa, sa na scéne objavuje niečo nové – pochopená Karenina plná emócií, tragédie, bolesti, lásky v pozoruhodnom spracovaní, ktoré akoby plávalo medzi tvrdou realitou a temnou a zároveň krásnou snivosťou. V takomto ponímaní má šancu pritiahnuť do divadla nielen stálych návštevníkov, ale aj mladé publikum, ktoré hľadá niečo nové.

Komentáre