Život

Tretia časť knihy Gorily v podsvetí: Prví za živa i v smrti

"Tretia časť knihy o slovenskom podsvetí vám priblíži život a smrť niekdajších mafiánskych bossov."

Webmagazin.sk, 28. novembra 2012 13:00
Ilustračné foto Foto: TASR/Henrich Mišovič
Nestihli ste si prečítať predchádzajúcu časť? Nájdete je tu: Druhá časť knihy Gorily v podsvetí: Boss je mŕtvy, nech žije nový!

PRVÍ ZA ŽIVA I V SMRTI


Jozef Daniš (1952 – 1995) a Vladimír Daniš (1956 – 1995)

Politický väzeň František Bednár v rozhovore pre denník Pravda porovnával svoj osud väzneného aj po Havlovej amnestii s Danišom, prezývaným Tuti, ktorému nový režim otvoril naširoko brány pre nový život. Ten využil túto šancu na to, aby sa stal neoficálnym priekopníkom mafiánskeho výpalníctva na Slovensku.

Finančné vyčíslenie Tutiho výpalníctva je smiešne v porovnaní s tými, čo prišli po ňom – gorilami v podsvetí. A ich zločinecké výnosy sú zasa na smiech v porovnaní s tým, čo mali zarábať údajní aktéri kauzy Gorila.

Tuti zohral neblahú úlohu priekopníka najmä v primitívnej brutalite akou terorizoval svoje okolie. V tom, ako hlavné mesto Slovenska považoval za svoje dobyté územie a ako v ňom surovými výčinmi primitíva šíril strach. A aj v tom, ako sa cítil nepostihnuteľný, čím šokoval aj tých, ktorí by sa inak postavili na odpor. V tomto bol Tuti predobrazom bossov mafie, ktorí prišli k moci po ňom.

Danišovci sa stali tiež príkladom zločineckých súrodencov. V Bratislave to boli okrem nich aj Diničovci, neskôr v bande „sýkoriek“ Botlóovci, na Kysuciach bratia Holáňovci, v Dubnici skupina miestneho podsvetia bratov Martina a Ladislava Chromiakovcov a súbežne s nimi prievidzskí bratia Ivan a Karol Mellovci. Na východe šéfoval boss Róbert Holub za asistencie brata Jozefa, prezývaného Ďusi. K tomu na juhu Slovenska bratia Pápayovci, a aj povestný Černák mal vydareného brata Vladimíra. Vtedy do spektra zločineckých bratských dvojíc patrili aj bratia Adamčovci, Imriškovci, Štefaňákovci, Ľubomír a Michal Ch. z bandy takáčovcov a ďalší. Nie je to však zasa až taká novinka. Slávny Jesse James mal vo svojej bande brata Franka a aj bratov Youngerovcov, Roberta a Colemana. A v 60-tych rokoch terorizovali Londýn dva súperiace gangy bratov Krayových (usadených vo štvrti East End) a Richardsonových (zo štvrte South Side). A posledného verejne známeho newyorského bossa Johna Gottiho v zločineckej kariére verne nasledoval jeho brat Gene.

Bratislava – hlavné mesto zločinu


Bratislava bola pred rokom 1989 špecifická v tom, že tu existovali celkom spontánne vzniknuté gangy mladistvých, ktorí proti sebe nemilosrdne bojovali o svoje teritóriá ulíc a štvrtí. Celé desaťročia zvádzali spolu regulárne bitky päsťami, kameňmi, prakmi, ale aj reťazami, takže dochádzalo k zraneniam aj zmrzačeniam, hoci vlastne o nič nešlo. Najväčšieho kráľa takýchto bitkárov pod menom Kajto opisuje Boris Filan v knihe Bratislavské krutosti. Na túto tému v časopiseckom rozhovore dodáva: „Vyrástol som na bratislavskom predmestí, kde nás v bande bolo dvanásť a z toho desiati skončili za mrežami. Boli to moji spolužiaci, kamaráti, a jedného dňa začali kradnúť, páchať zločiny...“

Rok 1989 a prevratné spoločenské zmeny dali týmto amatérskym bitkárom, zlodejom a vekslákom v Bratislave šancu začať sa násilím aj živiť. Spočiatku veľmi úspešne...

Výpalníctvo ako živnosť


Danišovci (patril k nim aj tretí brat, prezývaný Dongo) patrili k najbrutálnejšej ponovembrovej mafii, svojimi spôsobmi si znepriatelili mnohých, a to sa im stalo osudné. Ich aktivity siahajú ešte do čias komunizmu. Ako Cigáni (ku ktorým patrili napríklad aj piati bratia Suchánkovci, Stojkovci a pod.) mali obšancovanú väčšinu organizovanej kriminality, ktorá sa vtedy sústreďovala najmä v centre mesta. Boli to veksláci (valuty a bony spočiatku predávali hlavne staré babky, lebo boli nenápadnejšie, oni len dohliadali) a „ruličkári“ (peniazmi zloženými do ruličky zmiatli kupca valút tak, že dostal len bezcenné papieriky).

Točili veľké peniaze a mali tak kapitál pre nový režim. Využili veľký hlad hlavne po elektronických výrobkoch z Rakúska, keď bol oficiálny predaj valút limitovaný. Vtedy mali raj, ale už v roku 1993 im priamy import týchto výrobkov na Slovensko kšefty zhatil. A tak sa preorientovali na výpalníctvo. Vladimír, prezývaný Tuti, mal ako prvý zaviesť výpalné v hlavnom meste.

O tom, ako výpalníkom nahrávali dokonca vtedajší predstavitelia štátu, svedčí táto výpoveď podnikateľa, samozrejme, pod podmienkou prísnej anonymity, pre denník SME: „Bránil som sa proti takémuto spôsobu ochrany priamo na ministerstve vnútra. Rada od jedného z najvyššie postavených úradníkov ministerstva však znela: „Radím vám dobre, keď chcete mať pokoj, musíte sa s mafiou dohodnúť.“

Situáciu z toho obdobia charakterizovala v rozhovore pre Plus 7 dní prokurátorka Eva Mišíková: „Len mizivé percento poškodených oznamovalo podobné trestné činy. Istý podnikateľ ohlásil nastrčeného bieleho koňa, ktorý vyhotovoval faktúry. Ten sa pri výsluchu priznal a udal aj svojho šéfa. Policajti koníka predviedli i na ďalší výsluch. Po ňom ho rovno odovzdali šéfovým ľuďom, ktorí koníka vyvliekli na bratislavskú Kolibu. Následne prišlo k zmene výpovede.“

Svoju „daň“ si Danišovci vyberali aj tým najprimitívnejším spôsobom, čím zároveň predvádzali svoju moc a nepostihnuteľnosť. Tutimu sa vyhýbali najmä taxikári, pretože za jazdu zásadne neplatil. Naopak, ešte si po skončení jazdy vypýtal peniaze. Bývalý bratislavský taxikár: „Zvyčajne sa ma pred vystúpením z auta opýtal, či mi bude stovka chýbať. Nechcel som si ho znepriateliť, a tak som mu dával peniaze. Jednému kolegovi, ktorý od neho za jazdu chcel peniaze, zaplatil. Ale keď vystúpil, vyzul si topánku a rozbil mu obidve svetlá." V reštauráciách a baroch zásadne neplatili. Takto najmä Tutiho výčiny opisuje prevádzkar pubu v centre Bratislavy: „Čašníčky vedeli, že mu majú dať stovku-dve. Keď nedostal peniaze, zobral čašníčke hoci aj zlaté náušnice. Ľudia narozprávali, že ich trhal z uší. Ale to sú len legendy. On len povedal čašníčke, alebo hoci aj návštevníčke: Daj náušnicu, a dostal ju. Ľudia sa ho báli.“

Brutalita bola špecialitou najmä Tutiho, bol to sporý, ale namakaný svalnáč a navyše feťák-kokainista. Mal kopu peňazí a žiadne zábrany. Dokázal znásilniť vybrané dievča buď priamo na diskotéke, alebo ju odtiaľ stiahli, či chcela alebo nie. S ostro nabitou pištoľou v ruke nútil vybranú obeť, aby na ňom predviedla na verejnosti orálny sex hoci aj pred jej priateľom. Obom pritom išlo o život. Tých znásilnených nebolo málo, ale netrúfali sa ani len ozvať, nieto ešte podať naňho trestné oznámenie. Bol schopný prísť na zastávke električky k dievčaťu a povedať: „Predaj rifle, čo máš na sebe, ale hneď.“ Ľudia sa ich báli.

Ešte jedno prvenstvo


Dňa 6. júla 1995, takmer na pravé poludnie, o 12.37 hodine, v Bratislave na Štefanovičovej ulici pred križovatkou so Žilinskou ulicou došlo v blízkosti nástupného ostrovčeka električiek k výbuchu červeného Citroënu BX 14 so ŠPZ BLE 43-74. Sedeli v ňom bratia Vladimír (39) a Jozef Danišovci (43), známi pod prezývkami Tuti a Papas. Otrasy a tlakovú vlnu pocítili aj niektorí redaktori Slovenského rozhlasu, ktorý je od miesta činu vzdialený len niekoľko sto metrov. Telá oboch Danišovcov zbierali policajti v okolí výbuchu po kúskoch. Tak sa aj tí, čo ešte o existencii domácej mafie netušili, dozvedeli, že Bratislava sa stala hlavným mestom organizovaného zločinu u nás. Šlo o vôbec prvý prípad „verejnej popravy“ mafiánskeho typu na Slovensku. Mimochodom, noc pred smrťou strávili bujaro vo vtedy populárnom nočnom bare Riccardo.

Na archívnej snímke zo 6. júla 1995 sú na Štefanovičovej ulici v Bratislave trosky osobného automobilu, pravdepodobne značky BMW, v ktorom vybuchla bomba. Foto: TASR/Pavol Funtál
Motív ani páchatelia neboli dodnes odhalení. Povrávalo sa, že Tuti dal predtým policajtom tip na zatknutie talianskeho mafiánskeho bossa, ktorý prišiel na Slovensko načas sa schovať. Výbuch auta ako vendetta – to znie ako vo filme, ale pravdivosť takého scenára sa nepotvrdila.

V ten horúci júlový večer, keď sa do hlavných správ dostala informácia, ako pekelný stroj poslal do pekla oboch nevydarených bratov, veľa ľudí si v Bratislave vydýchlo. V luxusnej reštaurácii na Hviezdoslavovom námestí vraj v ten večer odpálili nejedno šampanské na nečakanú oslavu. Prítomní bratislavskí podnikatelia si naivne mysleli, že s odchádzajúcou dvojicou z metropoly odišlo aj výpalníctvo. Bol to omyl. Éra tohto typu zločinu sa práve začala...

Pokračovanie si môžete prečítať TU.

Komentáre



Používaním stránok Webmagazin.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac