Život

Malí potulní remeselníci zo Slovenska dokázali dobyť Ameriku

"Drotárstvo patrí k tomu, čo azda najviac charakterizuje Slovákov a ich remeslo vo svete."

, 29. januára 2014 12:00
Na snímke výstava Výtvarné dimenzie drotárstva vo vestibule Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Ilustračné foto. Foto: TASR/Jozef Ďurník


Ak v histórii existovalo remeslo, ktoré preslávilo Slovákov vo svete, tak ním bolo určite drotárstvo. Remeselníci z Horného Uhorska cestovali po celom svete, ich pečať kvalitnej práce poznali v Británii, Rusku, Číne, ale aj v Amerike. V ďalekých krajoch si zakladali malé remeselnícke dielne, ktoré v niektorých prípadoch fungujú dodnes. Zo Slovenska do sveta odchádzali drotári spravidla z najchudobnejších častí krajiny - Spiš, Kysuce alebo Trenčianska stolica. Veľké Rovné v Trenčianskej stolici je považované za srdce drotárskeho remesla. Z týchto menovaných oblastí chodili remeselníci po monarchii a po svete a šírili drotárske remeslo. Poďme sa pozrieť, ako sa vodilo slovenským drotárom v Amerike.

Slovenské drotárstvo môžeme datovať do 17. storočia. Najstaršie správy o drotároch sa zachovali v obciach Papradno, Nesluša, Veľké Rovné či Zákopčie. Približne v tomto období začali malí remeselníci opravovať kuchynský riad pomocou drôtu. Hlinený riad ním obtáčali, aby mal dlhšiu trvácnosť. Neskôr však hlinené nádoby nahradil iný materiál a tomu sa museli prispôsobiť aj drotári. Prešli na výrobu rôznych úžitkových predmetov, ktoré sa mohli využiť v domácnosti. Ruka v ruke sa prejavili aj ich umelecké vlohy. Remeslo ako také začalo presahovať prah domácností a naberalo na význame. Vznikali malé dielne a manufaktúry. Ich počet sa zvyšoval, no zákaziek bolo málo a tak sa z nich stali potulní remeselníci, ktorí dosiahli aj brehy Ameriky. Tu sa z túlavých drotárov stávali usadlíci. V jednotlivých mestách zakladali manufaktúry alebo dielne. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia rozšírili drotári svoju prácu aj o výrobu plechového riadu, jeho opravovanie letovaním a fľakovaním a keď im to iní remeselníci dovolili, zasahovali aj do istých prác klampiarov a inštalatérov.

K najznámejším slovenským majstrom patril Jozef Holánik- Bakeľ. Rodák z Dlhého Poľa (*1863 - † 1942) sa prepracoval od bežných výrobkov až k umeleckému prevedeniu. Vo svojej práci spájal vysokú zručnosť a zmysel pre precíznosť. Vyvinul originálnu technológiu vychádzajúcu z princípu pletenia prútených košíkov. Jeho tvorbu ocenili aj na medzinárodných fórach - hlavná cena Gran Prémio, Rím alebo tri zlaté medaily v Rostove nad Donom a v Ríme.
Na snímke rodný dom Jozefa Holánika-Bakeľa, najznámejšieho predstaviteľa umeleckého spracovania drôtu nielen na Slovensku v jeho rodnej obci Dlhé Pole Foto: TASR/Pavol Ďurčo

Slovenskí drotári za oceánom


V roku 1840 prišli do Ameriky bratia Komandovci. Pochádzali z Veľkého Rovného z Trenčianskej stolice a vo Philadelphii si zriadili svoju drotársku dielňu, ktorú neskôr rozšírili na obchod s drôtom a drôtenými výrobkami. Obchod sa nachádzal na ulici Front Street pod číslom 412-414 nad riekou Delaware. Slováci prišli do Ameriky za rýchlym zárobkom, no vo väčšine prípadov to osud zariadil tak, že sa tam usadili a do rodnej krajiny sa už nevrátili.

Po bratoch Komandovcoch prišiel do Ameriky ďalší vychýrený drotár z Trenčianskej stolice. Volal sa Juraj Grúnik a pochádzal z Veľkého Rovného. Grúnik bol práve príkladom toho, ako si chcel remeselník zarobiť v ďalekom svete peniaze a vrátiť sa domov. Precestoval celú Ameriku, dostal sa až na juh do Argentíny. V Buenos Aires si založil drotársky obchod, ktorý nepretržite funguje dodnes. Remeselník sa nakoniec presťahoval do New Yorku, kde aj zomrel.

Z drotárskeho srdca, ako Veľké Rovné v Trenčianskej stolici môžeme nazvať, pochádzal aj Juraj Drndúl-Lepiš. Prezývali ho Rovniansky Kolombus. Tento prívlastok ho vystihoval viac, ako by sme si mysleli. Za oceán odišiel šestnásťkrát. Posledný drotár z Veľkého Rovného, ktorého spomenieme, je Martin Chalan. Počas svojich potuliek Amerikou prešiel takmer všetky najväčšie americké mestá. Od New Yorku, kam zavítal ako do prvého v roku 1872, až do mesta na pobreží Tichého oceánu. Pravidelne sa vracal na Slovensko, kde pri poslednej návšteve zomrel. Pochovaný je vo Veľkom Rovnom.
Predmety zo zbierkového fondu Považského múzea v Žiline. Foto: TASR/Pavol Ďurčo

Rozmach a úpadok


Začiatkom 20. storočia sa drotárske remeslo v Amerike rozmohlo natoľko, že sme tam mohli narátať cez 80 dielní a tovární. A neboli to iba drotári z Trenčianskej stolice. Svoje bohaté zastúpenie tam mali aj remeselníci zo Spiša a Kysúc. Tak napríklad v Pittsburghu vznikali dielne, ktoré zakladal maklér, pôvodom drotár Jozef Ďuriš. Na druhom konci Ameriky, v Los Angeles, bolo niekoľko drotárskych dielní a moderná fabrička Pacific Cage and Screen Co., ktorú zriadil Jozef Babroš z Horevsia, opäť z oblasti Trenčianskej stolice.

Slovenskí drotári sa za oceánom presadzovali bez väčších problémov. Ich výrobky boli v konkurenčnom prostredí veľmi adaptabilné. Boli lacné, praktické a ľahké či už išlo o vešiaky, hračky, nádoby alebo stojany. Postavenie si upevňovali aj vlastným know-how ako boli pasce na myši alebo vtáčie klietky, ktoré išli na odbyt. Netrvalo dlho a drotárstvo začalo mať tak veľký význam, že remeselné dielne vydávali vlastné produktové katalógy. Zo všetkých môžeme napríklad spomenúť katalóg od J. Ráczika, ktorý zakladal dielňu vo Philadelphii.

Rozmach drotárstva zabrzdil koniec 1. sv. vojny a rozpad Rakúko-Uhorska. Zastavil sa dopyt po drotárstve ako takom. Na príčine bolo obmedzenie vandroviek. Na trh sa dostával lacný priemyselný riad. Tradičné remeslo nezachránili ani spolky a družstvá, ktoré sa zakladali po roku 1918. Potomkovia vychýrených drotárov a ich nasledovníci však živia tradície a umenie vychýreného remesla z krajiny v Hornom Uhorsku dodnes. Dôkazom toho je napríklad jediné drotárske múzeum na svete, ktoré sa nachádza v Žiline v Budatínskom zámku s fondom, ktorý obsahuje viac ako 4-tisíc exponátov.

Komentáre