Život

Čítajte na pokračovanie Gorily v podsvetí od Gustáva Murína

"Spoznajte históriu podsvetia od primitívneho výpalníctva až po korupčnú kauzu Gorila."

Webmagazin.sk, 23. novembra 2012 13:00
Gorily v podsvetí Foto: TASR

KRAJINA AKO ROZPRÁVKA


...Čo sa zmenilo od Nežnej revolúcie? Zvrhli sme kolektivizmus, už nekradnú všetci a v malom. Dnes kradnú len oni (niektorí sú preto populárne nazývaní aj LenOni) a vo veľkom. Títo hľadači individuálneho šťastia sa delia na tri skupiny. Jedni sú robotníci zločinu a svoje „ťažko zarobené“ milióny kradnú ručne. Hovorí sa im pre ich vzhľad – gorily. Druhí majú biele goliere, fajnové spôsoby a zarábajú špekuláciami – to sú Gorily. Niekedy sú gorily a Gorily na nerozoznanie. Spája ich tretia skupina. Jej príslušníci nemajú spoločné meno. Majú spoločnú profesiu – politici. Spolu založili nové večné časy zlodejstva.

Neveríte? Čítajte ďalej!

Politika a organizovaný zločin


Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý hlasoval podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov“. Ešte aj takí kovaní komunisti ako Jakeš a Biľak, či Mohorita hlasovali za! Trvalo im to prikývnutie novým pomerom aj s formalitami iba tridsaťpäť minút...

Havel v rámci ceremoniálu prisahal, že bude dodržiavať komunistickú Ústavu, kde bola zakotvená vedúca úloha komunistickej strany. Tohto autora absurdných drám takáto absurdita nielen neznepokojovala, nijako to neotriaslo ani jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národní třídě, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel.

Prezident ČSSR Václav Havel priletel 12. januára 1990 na oficiálnu pracovnú návštevu Slovenskej socialistickej republiky. Foto: TASR/Drahotín Šulla
O štyri dni nato nový prezident spáchal svoj prvý štátnický, absurdne realizovaný krok – bezhlavú masovú amnestiu väzňov. Komunisti ochotne asistovali.

Zločinci na slobode


Takúto plošnú amnestiu vo svete urobil predtým len Berija, obľúbený Stalinov kat a najkrvavejší vykonávateľ komunistických zločinov v Sovietskom zväze. Po ňom Havel.

Havlova amnestia pripadá absurdná každému, kto ju logicky analyzuje. Ale veď Havel bol absurdný dramatik, ktorý sa nikdy nebránil dramatickým gestám. Prežíval práve vrcholiacu eufóriu spoločnosti vedenej umelcami ako v klasickej Platónovej Utópii. Svetové médiá popisovali Novembrovú revolúciu ako naplnenie tejto utopickej vízie, ktorej súčasťou je aj Brechtova výzva, aby diváci na konci dramatického predstavenia vstali a šli oduševnene oslobodiť väzňov. Havla toto gesto muselo lákať. Aký skvelý slogan na titulky svetovej tlače – revolúcia (teda Havel) otvára brány väzenia! Absurdita slávila hody.

Havel napísal väzňom list s oslovením „Drazí přátelé...“ a v prvý deň roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. Mnohí boli bez peňazí a nemali kam ísť. Vlna zločinnosti zaplavila krajinu s oslabenými funkciami polície a súdov, ktoré neboli schopné protiakcie. Ako keby ste naočkovali vírus zla do oslabeného tela po traumatickom zákroku, ktorý ho pripravil o väčšinu obranných síl. Súbežne boli totiž paralyzované aj tie zložky ŠtB, ktoré nebojovali s politickými disidentmi, ale s už vtedy sa rozmáhajúcou organizovanou kriminalitou. Najrozhľadenejší z kriminálnikov veľkého štýlu, ako bol v Čechách Mrázek, ochotne podporovali paušálnu likvidáciu celého imunitného aparátu štátu a nežní revolucionári nadšene plnili ich najtajnejšie priania. Keby chcel niekto predstaviť revolúciu ako začiatok chaosu a teroru strachu z bezhraničnej kriminality, nemohol by si počínať lepšie.

...
V štúdii „Organizovaný zločin na území Slovenskej republiky, jeho vznik, vývojové fázy, formy a aktuálny stav“ vypracovanej pracovníkmi Generálnej prokuratúry SR pod vedením JUDr. Evy Mišíkovej sa píše: „Dôsledkom tzv. Havlovej amnestie bolo, že na slobodu sa dostali aj zločinci odsúdení za veľmi závažnú ekonomickú a násilnú trestnosť. Prirodzeným následkom bolo, že po prepustení rozhodujúca väčšina z nich pokračovala v kriminálnych aktivitách aj v rámci organizovaného zločinu...“
...

Prezident ČSSR Václav Havel na mítingu s verejnosťou na Námestí SNP v Bratislave 12. januára 1990 v rámci oficiálnej pracovnej návštevy Slovenskej socialistickej republiky. Foto: TASR/Vlastimír Andor
Ďalšou absurditou bolo, že tzv. politických Havlových spoluväzňov odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – zločinci šli na slobodu a politickí ostali sedieť. Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?) zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali. Za všetkých to po rokoch pre denník Pravda vyjadril František Bednár, predstaviteľ Združenia bývalých politických väzňov so sídlom v Poprade: „Pýtali sme sa, o čo sme horší pre nežných revolucionárov v porovnaní s takými gaunermi a násilníkmi, ako bol budúci mafián Daniš, prezývaný Tuti, ktorým dali zelenú, za čo sa im čoskoro aj náležite odvďačili."
...

Najskôr sa pozrime na to, ako sa mafia po Havlovej amnestii pokúsila ovládnuť Slovensko. Potom si predstavíme tých, čo ho naozaj ovládajú. Zhodou okolností, obe skupiny spája slovo – Gorila.

GORILA – KRÁTKY ŽIVOT BOSSA


(Milan Holáň, 1962 – 1997)

Ak sa vôbec niekedy niekto trúfol Havla opýtať na jeho absurdnú amnestiu, odbil to neoveriteľným tvrdením, že mala „len“ štvorpercentný vplyv na kriminalitu. No, ďakujem pekne. V roku 1989 bol počet registrovaných trestných činov len na Slovensku 46 000. Štyri percentá (ak by sme uverili Havlovi, ale Česká televízia v roku 2010 uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali až deviatimi percentami) predstavujú 1 840 trestných činov. V celom Československu to teda aj podľa Havla malo byť až viac ako 5 500 zbytočných tráum z majetkových, fyzických i psychických následkov obetí zločincov vypustených z reťaze ako divé zvery. Aj čo i len jeden taký nadbytočný zločin je priveľa, ak je to vďaka roznežnenému prezidentovi s ambíciami absurdného dramatika. V skutočnosti počet registrovaných trestných činov do roku 1993 vzrástol na Slovensku na vyše 146 000, čiže od amnestie viac ako trojnásobne. Krajina sa z tejto vlny kriminality už nikdy nespamätala a pre mnohých občanov to bol prvý signál, čo môžu čakať od vlády intelektuálov.

Ilustračné foto Foto: TASR/Štefan Puškáš
V prípade mafiánskych bossov ide navyše o opakované, dlhodobé zločiny a traumu pre celú spoločnosť na dlhé roky teroru a strachu. Pretože zločin nemusí byť rovno v krádeži a zabití, ale u mafie je v ďaleko väčšej miere založený na terorizovaní okolia a parazitovaní na iných vydieraním a výpalníctvom.

V januári 1990 vyšiel vďaka Havlovej amnestii na slobodu aj Milan Holáň, prezvaný Gorila. Reportér Palo Rýpal našiel Gorilovho spoluväzňa z tých čias, ktorý o ňom pre Plus 7 dní povedal: „S nikým sa nestýkal, nerozprával a nebil. Už v tom čase bol bossom, a aj v base sa tak správal. Každý mesiac mu chodili zvonka balíky. Aj za mrežami si žil inak ako my, obyčajní mukli...“

Pozoruhodné svedectvo o Gorilovi prináša aj známy imitátor, humorista a spisovateľ Rasťo Piško, ktorý zhodou okolností poznal Milana Holáňa na vojenčine v Pohraničnej stráži v Kaplicích, kde Gorila slúžil v Rote technického zabezpečenia. Už tam bol známy ako násilník s tendenciami k mafiánskemu spolčovaniu.

Druhú kapitolu románu Gustáva Murína prinesieme v pondelok 26. novembra o 13.00 hod.

Komentáre



Používaním stránok Webmagazin.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac