Cestovanie

Marek Polešenský: Pohodlnosť je najväčším zabijákom zážitkov

"Kto občas nezatúži oddýchnuť si od stereotypu, hodiť všetko za hlavu a vydať sa na cestu? Mladý informatik na niekoľko mesiacov vymenil každodenné sedenie za počítačom za šliapanie do pedálov. "

Romana Juhásová, 19. júna 2014 12:00

Diaľky, ktoré väčšina ľudí meria lietadlom, Marek v pokojnom tempe prechádza na bicykli a to nie kvôli finančnej úspore, ale pre maximalizovanie zážitkov a splynutie s okolím. O ceste z Bratislavy do Maroka a naprieč Strednou Amerikou nám porozprával v inšpiratívnom rozhovore.

Ako vznikol nápad na prvú cyklistickú výpravu Bratislava - Maroko?

Prvé črty tohto nápadu vznikli viac-menej v rámci „kuchynkových diskusií“ v práci, v snahe zahviezdiť originálnym nápadom na letnú dovolenku. Samozrejme, vzhľadom na to, že bicykel som používal tak maximálne na prepravu do práce, bolo všetkým naokolo vrátane mňa jasné, že latku som si nastavil celkom vysoko. Tituly ako „blázon“ mi celkom lichotili a v tomto prípade ma ešte viac navnadili. Prstom po mape sa ťahalo celkom jednoducho, takže som sám seba začal presviedčať, že nejako to snáď dám. Cieľ som optimisticky posúval, až som nakoniec skončil práve pri spomínanom Maroku. Vedel som však, že v rámci dovolenky, ktorou som disponoval, to nemám šancu zdolať, takže s týmto nápadom a žiadosťou o neplatené voľno som sa išiel pochváliť aj k vedeniu firmy. Našťastie, s naozaj skvelou podporou to prešlo, takže týždeň pred odštartovaním som nakúpil výbavu plus samotný bicykel a mohol sa vydať na cestu.

Prečo ste zvolili práve bicykel ako dopravný prostriedok?

Bicykel ako prostriedok na cestovanie má svoje výhody aj nevýhody. Nevýhody človek spozná predovšetkým v stúpaniach do kopcov, ale čaro výhod z bicykla robí naozaj jedinečný spôsob presúvania sa po svete. Na mňa osobne robia pri mojich cestách najväčší dojem práve ľudia, ktorých stretnem, ako aj okolitá scenéria, príroda. S bicyklom je človek k tomu všetkému o čosi bližšie. Najprv som však nevedel, čo od toho čakať. Skôr ma fascinovala myšlienka vlastnými silami po kúskoch vyskladať trasu, ktorú by možno mnohí považovali za šialenosť absolvovať autom, vlakom alebo autobusom a popri tom tiež zažiť niečo zaujímavé. Samozrejme, tento spôsob sa skôr hodí pre cestovateľov, ktorí cieľ vidia práve v samotnej ceste a nie v lehátku na pláži s all inclusive servisom. Keď to celé zrátam, paradoxne by tá druhá možnosť finančne vyšla možno aj o čosi výhodnejšie, no na druhej strane, človek sa tak pripraví o skvelé zážitky. Po ceste ma potom od samého začiatku prekvapovalo, s akým nadšením ľudia okolo mňa berú tento štýl cestovania. Pri takmer každej zastávke prišiel niekto aspoň pozdraviť a prehodiť pár slov. Nebola núdza ani o pozvania na drinky, jedlo a dokonca sa mi stalo aj to, že mi v Taliansku bezdomovci núkali vyžobrané peniaze. Myslím, že ako typický turista s fotoaparátom na krku by som o časť týchto milých momentov prišiel. A nakoniec mi vtedy bicykel priniesol aj päť týždňov perfektného relaxu od práce a dobrú kondičku.

Pravdepodobne to chce dobrú fyzičku. Pripravovali ste sa?

Jazdieval som na bicykli iba rekreačne. Počas cesty si človek zvykne na všetko a štýl „hodenia do vody“ mi vyhovuje viac ako pripravovať sa na niečo, keď ani neviem, o čom to bude. Druhý deň som sa síce nevedel postaviť na nohy, ale to prešlo. Čím viac nad tým človek špekuluje, tým je väčšia šanca, že sa na to celé vykašle. Povie si, že dnes ho bolí hlava, dnes je príliš teplo. Myslím, že vždy je najťažšie vyštartovať, potom to už nejak ide.

Bol aj vo vašom prípade štart náročný?

Na slnku bolo asi štyridsať stupňov, už v Hainburgu som to mal chuť otočiť, ale myšlienka vzdať sa toľkého voľna a spraviť si hanbu mi stále držala riadidlá v plánovanom smere. Povedal som si, že pomaličky zdolám aspoň časť cesty a dôjdem minimálne do Talianska. Cesta naprieč Rakúskom bola asi najnáročnejšia, nebol som zvyknutý na kopce a už vôbec nie na jazdu s batožinou. Výber bicykla nebol tiež úplne najšťastnejší. Športový cestný bicykel okrem mizernej odolnosti voči defektom a tvrdosti mal aj dosť ťažké prevody, takže pri väčšine „stupákov“ som bol nútený zoskočiť z pedálov a nadávajúc tlačiť po vlastných. Postupne, ako zo „svalovice“ ubúdalo, sa mi to aj vďaka podpore ľudí okolo začalo viac a viac páčiť a to ma posúvalo vpred. Keď som už dosiahol talianske hranice, povedal som si, že skúsim prejsť do Francúzska, potom sa to do Španielska zdalo na skok a už to išlo.

Mali ste nejaký itinerár?

Žiadny fixný plán som nemal. Dnes už veľa ľudí nevie cestovať inak ako kúpiť si letenku, zaplatiť si pobyt a program v hoteli. Myslím, že najlepší program ti pripraví život a dokonca za najlepšie zážitky ani nemusíš platiť. U mňa nebol ani tak dôležitý počet kilometrov alebo presne vymedzená trasa, ale aby bola cesta čo najbláznivejšia.

Čo myslíte, čím to je? Sme príliš pohodlní?

Áno, je to pravdepodobne tým, že z komfortu sa už ťažko popúšťa. Ale pohodlnosť je najväčším zabijákom zážitkov.

Nikdy ste neľutovali výber takéhoto "nepohodlného" spôsobu cestovania?

Nie, bol to jeden z mojich snov a každý splnený sen človeka niekam posunie. O to viac, keď mi ostatní hovorili, že je to nemožné alebo nebezpečné. Tieto tradičné predstavy z neznámeho počúvam takmer pred každou cestou. Ale, môžem sa pochváliť, že počas mojich ciest, vrátane tej poslednej, takmer polročnej cesty bicyklom po Strednej Amerike, mi zmizla jediná vec a to bunda, hneď po návrate do Bratislavy (smiech). Všade môže byť aj bezpečne aj nebezpečne, závisí to viac menej od uhla pohľadu. A áno, niekedy to od pohodlia malo ďaleko. Najmä, keď počasie nespolupracovalo a hrozilo, že po celom dni pedálovania v daždi budem večer premočený stanovať niekde v blate. Ale vždy je tam nádej, že nasledujúci deň to bude na výbornú.

Je to aj o povahe? Pôsobíte ako večný optimista.

Asi áno. Stále verím, že pokiaľ človek niekam ide s rešpektom a s optimizmom, každé miesto bude pekné. Keď cestujem s optimizmom, stretávam usmiatych ľudí. Záleží to od vnímania.

Ako ste riešili ubytovanie?

Pri všetkých cestách som si zvolil nízkonákladový spôsob života a tomu som prispôsobil aj ubytovanie. Denný cieľ bolo niekedy ťažké dosiahnuť, takže podľa podmienok som sa potom pýtal miestnych ľudí, či môžem prespať u nich na záhrade. Špeciálne v Latinskej Amerike je celkom jednoduché dostať zadarmo miesto na prespanie, napríklad u hasičov, policajtov, prípadne v kostole alebo na mestskej radnici. Často práve toto zháňanie ubytovania bolo celkom fajn adrenalínovým zážitkom, ktorý som vyhľadával radšej ako platenú hostelovú izbu. Z takých zaujímavejších nocí by som spomenul napríklad tú v mexickom meste Villahermosa, kde uprostred námestia táboril chlapík držiaci hladovku proti korupcii. Keďže veľa miest na výber som už v tom čase nemal, schoval som zásoby jedla a podporil ho na tú jednu noc aj ja.

Spomínate si na niečo, čo vás počas ciest zarazilo?

Niekedy ma celkom prekvapí, ako si ľudia dokážu naivne myslieť, že všetko, čo prichádza zo zahraničia, je lepšie a viac „in“. Často niekde v pralese v Guatemale ľahšie dostať nemenovanú bublinkovú limonádu ako čistú pitnú vodu. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa kultúrne rozdiely nestratili a to aj u nás, na Slovensku. Keď zabudneme na naše tradície, budeme pre turistov len lacnou destináciou pre anglické rozlúčky so slobodou. Čo ma príjemne prekvapilo, boli miesta, kde aj napriek chudobe nešetrili životným optimizmom.

Máte nejakú obľúbenú kultúru?

Perzská kultúra je jedinečná, do Iránu sa ešte určite rád vrátim. Páči mi však každá krajina, ktorá je na svoju kultúru hrdá a kde je čo obdivovať.

Môžeme sa v budúcnosti tešiť na vaše ďalšie cestovné zážitky?

Rozhodne. Je to návykové, to asi potvrdí každý cestovateľ. Mojou prácou a aj koníčkom je šoférovanie diaľkových autobusov a za volantom som už stihol absolvovať zaujímavú cestu po Balkáne. Avšak na cyklistickú expedíciu si budem musieť počkať na jeseň.

Komentáre